Ticho, ktoré kričí hlasnejšie než predsudky
Ticho, ktoré kričí hlasnejšie než predsudky
„Najväčšia nesloboda nie je v tom, že nemôžeme milovať. Ale v tom, že sa bojíme byť tým, kým sme.“
Pozdravujem z iného sveta. Zo sveta, ktorý možno nie je iný – len je úprimnejší v tom, čo si priznáva.
Je pre mňa zarážajúce, ako dokážeme žiť vedľa bolesti a nevšimnúť si ju. Ako tolerujeme krik za stenou, buchot, plač, ticho po hádke. Ako si povieme – „to nie je moja vec“. A nie je.
Ale potom… stačí, aby vedľa nás žili dve ženy. V tichu. Bez kriku. Bez násilia. Bez toho, aby rušili náš svet. A zrazu vidíme všetko. Zrazu máme názor. Zrazu máme potrebu hodnotiť.
Ako je to možné?
Ako je možné, že prehliadame utrpenie tam, kde kričí, a odsudzujeme pokoj tam, kde len existuje?
Vidíme muža – váženého, rešpektovaného, verejne činného. Vidíme jeho úspech, jeho status. A nevidíme jeho manželku. Alebo ju vidíme – ako tú, ktorá „zlyháva“. Ktorá pije. Ktorá večer padá. Ktorá nezvláda.
Ale nevidíme, prečo.
Nevidíme jej samotu. Jej ticho. Jej boj. Jej každodenné vzdávanie sa a opätovné vstávanie. Nevidíme, že možno žije vedľa človeka, ktorý nežije pravdu. Že žije v príbehu, ktorý nie je skutočný.
A všetci to vieme.
A všetci mlčíme.
A potom príde moment, keď naše vlastné dieťa príde domov. S dôverou. S odvahou. So strachom. A povie nám, kým je. Koho miluje.
A my?
My zatvoríme mosty. Spustíme mreže. Vytvoríme priepasť.
Nie preto, že by sme prestali milovať.
Ale preto, že sa bojíme.
Bojíme sa „toho“. Toho, čo sme sa naučili nazývať neprípustným. Neprirodzeným. Bohu nemilým.
A tak sa oháňame Bohom.
Najmä vtedy, keď nám to vyhovuje.
Ale ja sa pýtam – kto z nás naozaj počúva? Kto z nás má odvahu mlčať a čakať na odpoveď?
Ja sa pýtam. A často prichádza ticho.
Nie prázdne ticho. Ale ticho, ktoré hovorí: „Nehovor za mňa.“
Kto nám dal právo súdiť?
Kto nám dal mandát rozhodovať o tom, čo je správne pre život niekoho iného?
Viete, v akých vnútorných svetoch žijú títo ľudia?
Na hrane medzi tým, čo cítia, a tým, čo smú žiť.
Medzi túžbou a strachom.
Medzi pravdou a prijatím.
Viete, koľkí z nich túžia byť rodičmi? Milovať. Vychovávať. Chrániť. Dávať to, čo možno sami nikdy nedostali?
Sú medzi nami.
Nie „oni“. My.
Len niektorí z nás mali viac priestoru byť pravdiví.
A iní ho nemali.
A tak žijú v kompromisoch. V ilúziách. V tichých dohodách so svetom. V manželstvách, ktoré sú formálne. V životoch, ktoré nie sú ich.
A my to nazývame poriadok.
Ale je to nesloboda.
A nesloboda bolí.
Možno viac než odmietnutie.
Pretože je tichá. Dlhodobá. Systematická.
A keď spoločnosť začne rozhodovať o tom, kto si zaslúži príležitosť na základe toho, koho miluje… vtedy už nejde o hodnoty.
Vtedy ide o vylúčenie.
A ten rozsudok už bol vynesený. Nie zákonmi. Ale postojmi. Mlčaním. Pohľadmi.
A predsa…
Ja nevolám po revolúcii.
Nevolám po boji.
Volám po niečom jednoduchšom a zároveň oveľa ťažšom.
Po úprimnosti.
Voči sebe.
Voči tým, s ktorými žijeme.
Voči tým, ktorých milujeme.
Pretože žiť pravdu je náročné. Niekedy bolestivé. Niekedy osamelé.
Ale žiť lož?
To je pomalé miznutie.
Nenechajte si vziať seba.
Svoje prežívanie.
Svoju pravdu.
Svoje pocity.
Pretože možno až raz – „tam hore“ – pochopíme všetko.
Ale dovtedy máme jednu istotu.
Že človek vedľa nás nie je problém na vyriešenie.
Ale príbeh na pochopenie.
„Nie je hriechom milovať. Hriechom je odoprieť druhému právo byť , milovaným človekom.“
Viliam a tím Tenenet
