Mesiac Jún je venovaný posttraumatickej stresovej poruche

Mesiac Jún je venovaný posttraumatickej stresovej poruche

Ticho, ktoré kričí, keď trauma neodchádza

Nie všetky rany krvácajú navonok. Niektoré žijú v tichu a čakajú, kým ich niekto konečne uvidí.

Sú veci, o ktorých si myslíme, že sa nás netýkajú.Posttraumatická stresová porucha je jednou z nich.

Nie je to o „čudákoch“.Nie je to o ľuďoch, ktorí sa stratili svetu.

Je to o mne.O vás.O kolegyni, susedovi, učiteľke nášho dieťaťa.O rodičovi, bratovi, sestre.

Táto porucha nepozná pohlavie.Nepozná čas.Ale má pamäť – silnú, neúnavnú.

A keď sa do človeka zahryzne, nepustí ľahko.

Môžeme ju na chvíľu zavrieť do šuflíka.Alebo do veľkej skrine našej duše.Alebo do trinástej komnaty, od ktorej sme zahodili kľúč.

No ona sa vráti.Niekedy potichu.Niekedy nečakane.Niekedy každý deň.

Zažívať násilie, zneužívanie, ohrozenie – nie je v poriadku.A to, že sme to prežili, neznamená, že je to „za nami“.

Je to len začiatok.

Nikdy nezabudnem na moment, keď sme v snahe ochrániť dieťa sedeli s kolegyňou na zemi v malej kancelárii v detskom domove.Za dverami bol agresívny človek.Dobíjal sa dnu.

A my sme si v tichu odovzdávali odkazy pre prípad, že jeden z nás prežije.

Prežili sme.

Ale niečo vo mne tam zostalo.

Dlho potom môj vnútorný „operačný systém“ vyhodnocoval každú šiltovku na ulici ako hrozbu.Nespavosť.Nepokoj.Sny, ktoré neboli snami.

Trvalo, kým som to pomenoval.Kým som to odžil.Kým som to zarámcoval tak, aby to neovládalo môj život.

A to bol len jeden moment.

Čo potom robí s človekom trauma, ktorá trvá roky?

Nehody. Katastrofy.Prežijete a cítite radosť.

Ale aj vinu.Prečo ja áno a niekto iný nie?

Strata blízkeho človeka.Aj keď sme „pripravení“. Aj keď „to čakáme“.

Keď to príde, hučí to ako láva.Ako zemetrasenie vnútri človeka.

Nejeme.Nespíme.Život stráca chuť.

A potom prídu vety:„Čas to zahojí.“„Už by si mal byť v poriadku.“

Nie.Nebude.

A nie tak rýchlo, ako by sme si želali.

A tak sa človek stiahne.Do ticha.Do priestoru, kde aspoň dýcha.

Kde ho nič netlačí do odpovedí, ktoré nemá.

Toto a ešte väčší  je svet posttraumy.Veľký.Bez hraníc.

Svet, v ktorom sa dá fungovať,ale nie žiť naplno.

A práve preto má zmysel o ňom hovoriť.

Preto existuje mesiac venovaný posttraumatickej stresovej poruche.

Nie ako formalita.Ale ako výzva.

Dáva hlas tým, ktorí mlčia.Pomáha pochopiť, že to, čo cítime, má dôvod.Búra vety, ktoré zraňujú viac než pomáhajú.Ukazuje, že pomoc existuje.

A pre nás – odborníkov aj ľudí?

Viac porozumenia.Viac citlivosti.Viac priestoru pre dušu.

Pre spoločnosť?

Nie všetky rany sú viditeľné.A rešpekt môže byť začiatkom uzdravenia.

Preto prosím – vážme slová.

„Mal by si.“„Už je dosť času.“„Prečo sa z toho nevieš dostať?“

To nie je pomoc.

Pomoc je ticho.Blízkosť.Ponuka bez tlaku.

Byť vedľa.

Pretože niekedy je práve toprvá kvapka dažďana vyprahnutú zem bolesti.

Uzdravenie nezačína radou. Začína tým, že niekto zostane.

Viliam a tím Tenenet