Pravda, ktorá čaká na pochopenie
„Pamäť nie je len spomienka. Je to záväzok, aby sa zlo už nikdy neopakovalo.“
Po oslobodení našli spojenci v jednom z táborov, iba štyri rómske deti, ktoré prežili systematické vyvražďovanie Rómov.
Porajmos bola organizovaná snaha nacistického Nemecka a jeho spojencov vyhladiť rómsky národ v Európe počas druhej svetovej vojny.
Dňa 2. augusta si pripomíname pamätný deň rómskeho holokaustu. Práve v noci z 2. na 3. augusta 1944 bolo „cigánske obyvateľstvo“ v koncentračnom tábore Auschwitz brutálne zlikvidované.
Tento deň nám pripomína, že aj Rómovia boli prenasledovaní na základe svojho pôvodu a vystavení rasovo motivovanému násiliu. Napriek tomu sa o ich utrpení hovorí oveľa menej. Menej pamätníkov, menej príbehov, menej hlasov.
Odhady hovoria o 600 000 až 1 200 000 rómskych obetiach.
A predsa – akoby to nestačilo.
Dodnes sa pýtam:Koľko bolesti musí ešte jeden národ uniesť, aby sme ho konečne začali vidieť?
Pretože to neskončilo.
Pokračuje to aj dnes.V tichých odmietnutiach.V pohľadoch plných predsudkov.V situáciách, keď niekto nie je obslúžený len preto, kým je.V obavách majority, ktorá často ani nepočúva, ani nevníma.
A zároveň – v kráse, ktorú Rómovia ponúkajú svetu:hudbu, tanec, príbehy, hodnoty, rodinnosť, autenticitu.
Dávajú – a my často nepočúvame.
Potrebujeme ďalšiu tragédiu, aby sme pochopili?
Alebo sa dokážeme zastaviť už teraz?
Existujú miesta, kde spolunažívanie funguje. Existujú príklady, že to ide.Tak prečo stále hľadáme dôvody, prečo sa to nedá?
Moji milí,v tento deň vás chcem pozvať k niečomu jednoduchému –k citlivosti.
Nebuďme slepí.Nebuďme hluchí.
Život nie je čiernobiely.A možno práve tí, ktorých často vnímame cez predsudky, nesú v sebe viac čistoty, než si dokážeme priznať.
Buďme autentickí.Ak bolí – priznajme to.Ak tlačí – zastavme sa.Ak je radosť – zdieľajme ju.
Lebo pravda nás môže oslobodiť.
A pred Bohom sme si všetci rovní.
„Nie minulosť nás rozdeľuje. Mlčanie áno. A práve preto je našou povinnosťou hovoriť, vnímať a konať.“
Viliam a tím Tenenet