Tábor tvorivého písania

Keď slová nachádzajú korene

"O lava na san čačeske písmena. On hin mostos maškar o jile, o korena the o buducnosť. Kaj pes kerel andro čačipen, phanden so sas phagerdo."

"Slová nie sú len písmená. Sú mostom medzi srdcami, koreňmi a budúcnosťou. Tam, kde sa rodia v pravde, spájajú to, čo sa zdalo oddelené."

Sú dni, ktoré sa nedajú opísať len slovami. A predsa – práve slová boli tým, čo nás spojilo.

Vrátil som sa z Tábora tvorivého písania na Sigorde. Z miesta, kde sa nestretli len deti, lektori a organizátori. Stretli sa tam príbehy. Korene. Identita. A niečo oveľa hlbšie – tiché poznanie, že každý jazyk v sebe nesie dušu národa.

Deti, ktoré počas celého roka tvorili v rómskom jazyku, priniesli na Sigord viac než len svoje texty. Priniesli odvahu. Odvahu písať, hovoriť, cítiť vo svojom jazyku. Ich slová budú žiť ďalej – v Almanachu, ktorý nie je len knihou. Je dôkazom, že rómsky jazyk má svoje miesto, svoju krásu a svoju budúcnosť.

Atmosféra tábora bola živá, radostná, ale aj hlboká. Medzi smiechom a tvorbou sa rodilo niečo vzácne – vedomie hodnoty vlastnej identity. Sigord nebol len miestom. Bol priestorom, kde sa človek mohol zastaviť a uvedomiť si, kým je.

A možno práve to robí toto miesto výnimočným. Od kuchyne, cez služby až po ľudí, ktorí ho tvoria – všetko tu dýcha rómskou kultúrou. Nie ako výklad, ale ako prirodzená súčasť života. Ako dôkaz, že hrdosť na pôvod môže byť tichá, pevná a krásna zároveň.

Stretli sme sa tu ako rôzni ľudia – s rôznymi príbehmi, skúsenosťami, životnými cestami. A predsa sme sa rozumeli. Nie preto, že sme boli rovnakí, ale preto, že sme boli otvorení.

Spoločne s ľuďmi, ktorí stoja za týmto projektom – Viliamom Gyurkem z Tenenet o.z. Monikou Duždovou ,Evou Danišovou, Kvetoslavou Podhradskou, Jankou Pierovou, Ivanou Barilovou, Monikou Duždovou, Richardom Potockým, Romanom Eštočákom, a v spolupráci s Ministerstvom školstva a NIVAM – sme boli súčasťou niečoho, čo presahuje jeden tábor. Je to proces. Cesta. Posilňovanie identity, kultúry a zároveň aj most medzi svetmi.

A ja som mal tú česť byť pri tom – ako Viliam Gyurke z o.z. Tenenet.

Príbeh zo Sigordu

Jeden zo zážitkov. Večer padal pomaly. Deti sedeli v kruhu, niektoré ešte držali v rukách svoje zošity. Jedno z nich sa postavilo. Najskôr nesmelo. Potom začalo čítať.

Nebola to dokonalá literatúra. Bola to pravda.

O rodine. O bolesti. O nádeji. O tom, čo znamená byť Rómom v dnešnom svete. Slová zneli jednoducho, ale niesli v sebe silu, ktorú nemožno naučiť – len prežiť.

V tom momente sa niečo zmenilo. Už to nebol tábor. Bol to priestor prijatia. Bez posudzovania. Bez rozdielov.

A keď dieťa dočítalo, nastalo ticho. To ticho, ktoré hovorí viac než potlesk.

Potom prišiel potlesk. A s ním aj úsmevy. A možno aj slzy.

Nie preto, že by to bolo smutné. Ale preto, že to bolo skutočné.

Tieto dni na Sigorde neboli len o tvorivom písaní. Boli o návrate k sebe. K jazyku. K identite. K hrdosti.

A ak si z nich máme niečo odniesť, tak možno práve toto:

"Te kam rodas rozdiely, na džanas jekhetane. Rodas o kamiben, o naďej, o paťiv a o jekh avri džaniben. Kada amendar kerel jekh čačipen pro furt."

"Ak budeme hľadať rozdiely, nikdy sa nespojíme. Hľadajme lásku, nádej, vieru a vzájomné obohatenie. To nás spojí naveky."

Viliam a tím Tenenet