​

Telo nie je tovar

„Nikto sa nerodí pre predaj. Každý sa rodí pre dôstojnosť.“

Obchod je miesto, kde prichádzame naplniť svoje potreby.Odchádzame s taškou, darčekom, pocitom spokojnosti.Na jednej strane kupujúci, na druhej predávajúci – a medzi nimi dohoda, ktorá dáva zmysel obom.

Tak by to malo byť.

No existuje aj iný druh „obchodu“.Taký, v ktorom neodchádzajú spokojní dvaja – ale zlomený jeden.Taký, kde sa nepredáva vec, ale človek.Jeho telo. Jeho dôstojnosť. Jeho nádej.

Vo svojej práci som stretával a stretávam  ženy aj mužov, ktorí sa ocitli v tomto svete.Nie ako aktéri.Ako obete.

Prichádzali ako tiene.Najskôr bolo treba ošetriť telo – a až potom sa dalo hovoriť o duši.Duši, ktorá bola rozdrvená skúsenosťami, aké si väčšina z nás nedokáže ani predstaviť.

Niektorí sa nikdy úplne nevrátili.Niektoré mamy prichádzali do domovov za svojimi deťmi s darčekom v ruke –no ich pohľad bol sklopený, stratený niekde hlboko v nich.Ako keby časť z nich zostala tam, odkiaľ sa nedá len tak odísť.

Telo vydrží veľa.Veľmi veľa.Ale to, čo sa deje vo vnútri, sa nedá obísť.

Títo ľudia – ženy, muži, často aj tí, ktorí vyrastali bez bezpečia domova –sú pre mňa hrdinovia.Nie preto, čo prežili.Ale preto, že napriek tomu ešte stoja.

Obchodovanie s ľuďmi takmer nikdy nezačína jedným rozhodnutím.Je to príbeh, ktorý sa začal dávno predtým.Trauma prekladaná traumou.Generácie bolesti, ktoré sa odovzdávajú ďalej.Detstvo bez bezpečia.Vzťahy bez ochrany.Život, v ktorom sa hranice stierajú skôr, než sa stihnú vytvoriť.

A potom prichádza systém, ktorý to využije.

Často spolu s ním prichádzajú aj „pomocníci“ – alkohol, drogy.Nie ako zábava.Ako nutnosť prežiť ďalší deň.Prehlušiť noc, na ktorú sa nedá zabudnúť.Vstať ráno, keď by človek najradšej nevstal vôbec.

Neexistuje voda, ktorá by zmyla to, čo sa stalo.Neexistuje sprcha, ktorá by spláchla spomienky.A keď viete, že ďalší deň bude rovnaký, nádej sa stáva luxusom.

Preto ma bolí, keď počujem posmech.Vtipy.Zľahčovanie.

Nikto z týchto ľudí si nevybral „skratku“.Vybral si prežiť.

Ak je človek vydieraný, zastrašovaný, nútený prekračovať všetko, čo je ľudské,ak sa stane bábkou v rukách silnejšieho,tak už nejde o voľbu.

Ide o prežitie.

Tento deň nám pripomína, že aj v modernom svete existujú formy otroctva.Len sú skrytejšie.Prepracovanejšie.Tichšie.

Ich podstata sa však nemení:využiť slabosť, zobrať slobodu, zničiť dôstojnosť.

Preto keď stretnete na ulici, v MHD, kdekoľvek –ženu alebo muža, ktorý vo vás vyvolá otázky –skúste sa na chvíľu zastaviť.

Pozrite sa na človeka.Nie na nálepku.Nie na predsudok.

Možno pred vami nestojí niekto, kto si vybral jednoduchú cestu.Možno pred vami stojí niekto, kto prežil niečo, čo by zlomilo väčšinu z nás.

To, čo títo ľudia potrebujú, nie je odsúdenie.Nie je to výsmech.

Je to pomoc.A ak ju neviete dať –tak aspoň ticho, ktoré nezraňuje.

Pretože nádej sa nerodí tam, kde je človek znovu ponížený.Nádej sa rodí tam, kde je aspoň na chvíľu videný ako človek.

„Keď prestaneme vidieť človeka, začína obchod. Keď ho znovu uvidíme, začína nádej.“

Viliam a tím Tenenet