Vysoká škola prežitia

„Nie každý hrdina drží meč.Niektorí držia vlastné telo, keď sa rozpadá – a napriek tomu žijú ďalej.“

V júni sme si pripomenuli National Cancer Thrivers Day - deň ľudí žijúcich po rakovine.Nie ako deň strachu.Nie ako deň štatistík.Ale ako deň ľudí, ktorí prešli miestom, kde sa mení všetko.

Sú medzi nami.Tichí. Nenápadní.A pritom nesú v sebe príbehy, ktoré by väčšina z nás neuniesla ani v predstave.

Človek, ktorý sa dozvie diagnózu rakoviny, nezačne len liečbu.Začne  rozpad sveta.

V tej chvíli sa čas zastaví.Myšlienky sa zrútia.A niekde hlboko sa začne písať iný príbeh.

Príbeh, v ktorom si človek v duchu prejde celý svoj život.Od začiatku.Do konca, ktorý si zrazu musí predstaviť.

Sú to chvíle, keď vznikajú nepísané listy na rozlúčku.Keď sa triedia vzťahy.Keď sa odpúšťa – alebo sa to aspoň skúša.Keď sa robia posledné rozhodnutia, aby „bolo všetko v poriadku“.

A potom príde realita tela.

Chemoterapia.Ožarovanie.Únava, ktorá nemá meno.Telo, ktoré prestáva spolupracovať.Vlasy, ktoré odídu.Dôstojnosť, ktorá sa niekedy rozpadne spolu s nimi.

Sú dni, keď človek neudrží ani kvapku vody.Keď už niet žily, do ktorej by sa vpustila ďalšia nádej.Keď bolesť presahuje slová.A niekedy aj lieky.

A predsa.

Aj v tomto priestore vzniká niečo, čo sa nedá naučiť inak.Niečo, čo by sme mohli nazvať vyšším stupňom poznania.

Človek, ktorý tým prejde, prestáva riešiť veci, ktoré my považujeme za zásadné.Teplo. Zima. Ceny. Program v televízii.

Zostáva len jediné želanie:žiť.alebo dôstojne ukončiť utrpenie.

A ak prežije…

Ak sa vráti späť – bez časti tela, bez istôt, bez ilúzií…vracia sa ako iný človek.

Nie slabší.Iný.

So zmenenou štartovacou čiarou.So zmeneným pohľadom.S poznaním, ktoré sa nedá sprostredkovať.

Taký človek je hrdinom.Aj keď sa tak necíti.

Je hrdinom ticha,hrdinom bolesti,hrdinom návratu.

A možno práve preto nám nastavuje zrkadlo.

Ukazuje nám, že mnohé z toho, čo nosíme ako ťažobu,je v skutočnosti nepodstatné, alebo podstatné a mali by sme to začať riešiť.

Že život sa dá prehodnotiť aj bez toho, aby sme museli prejsť peklom.Že staré a ťaživé sa dá pustiť.Že pravda o tom, čo je dôležité, je často jednoduchšia, než si myslíme.

Rakovina nemení len telo.Mení hodnoty.Vzťahy.Ticho medzi slovami.

A zároveň nás učí ešte niečo:

Nie všetko sa dá vyliečiť.Ale takmer všetko sa dá niesť spolu.

Preto tento deň nie je o chorobe.Je o ľuďoch.

O tých, ktorí bojujú.O tých, ktorí prežili.O tých, ktorí odišli.Aj o tých, ktorí stoja vedľa a nevedia, čo povedať.

Možno netreba hovoriť.

Toto zamyslenie píšem aj vďaka ľuďom čo som sprevádzal a verte vylámal som si všetky zuby snahou o nápravu a pomoc  a dávanie nádeje…..a stačí…...

Možno stačí zostať.

Byť nablízku.Neuhnúť pohľadom.Nezmiznúť.

Lebo najväčšou pomocou nie sú správne slová.Najväčšou pomocou je prítomnosť.

A možno si z tohto dňa môžeme odniesť jediné prianie:

Aby sme sa naučili žiť skôr, než nás k tomu prinúti bolesť.

A aby sme počúvali – svoje telo, svoj život, seba navzájom –kým je ešte čas.

Lebo tí, ktorí prešli touto cestou,majú za sebou vysokú školu prežitia.

A to je poznanie, ktoré si zaslúži úctu.Aj ticho.Aj pozornosť.

„Druhú šancu nedostávame preto, aby sme dobehli život.Dostávame ju preto, aby sme ho konečne začali žiť.“

Viliam a tím Tenenet