29. október : Medzinárodný deň starostlivosti a podpory

„Svetlo je viac ako infúzia a tabletka na spanie.“

Nie každý hrdina má uniformu. Niektorí majú len ruky unavené od práce, hlas tichý od rozprávania s tými, ktorí už dlho mlčia, a srdce, ktoré sa rozbije, keď sa lúči s tými, o ktorých sa starali.

Tento deň – Medzinárodný deň starostlivosti a podpory (29. október) – patrí všetkým, ktorí sa starajú. Tým, ktorí opatrujú, odľahčujú, liečia, sprevádzajú, pomáhajú prežiť dni, ktoré sú pre iných neviditeľné.

Ide totiž o skryté dobro v denných rutinách.

Lekári, zdravotné sestry, terapeuti – všetci sú nenahraditeľní. No existuje aj iný svet, menej viditeľný, no rovnako dôležitý: svet opatrovateľov a pomocného personálu.

Ľudí, ktorí sa neobjavia v médiách, ktorí nemajú biely plášť, no každý deň držia pri živote dôstojnosť iných.

A potom je tu aj ďalšia, ešte tichšia skupina – neformálni opatrovatelia.

Matky, dcéry, synovia, sestry, susedia. Tí, ktorých nezavolala služba, ale život sám. Ktorých nevyškolil kurz, ale rodinný osud.

Tí, ktorí opatrujú nie preto, že „musia“, ale preto, že sa to tak má.

Z generácie na generáciu – z lásky, z morálnej zodpovednosti, zo sľubu, z obety.

Niektorí z nich opustili zamestnanie, iní stratili vzťah, manželstvo, sny. Niektorí stratili seba. No aj tak zostali.

Nie preto, že by nevedeli odísť, ale preto, že niekto iný by zostal sám.

Každá takáto starostlivosť, presiahne hranice práce.

Sám som kedysi robil fyzického-formálneho opatrovateľa.

A verte, nikdy to nie je „len“ opatrovanie.

To „len“ v sebe nesie všetko: prebaľovanie, polohovanie, nákup, upratanie, rozhovor, ticho, dotyk, čakanie.

Nesie v sebe byť tam, kde iní nemôžu, nechcú alebo nevládzu.

Nesie v sebe vidieť človeka, nie len klienta.

Cítiť bolesť, samotu a túžbu po živote, aj tam, kde už vonia dezinfekcia a kde ticho pohlcuje hlas.

V jednej bytovke, kde som začínal /domov opatrovateľskej starostlivosti/, bolo pri vstupe cítiť nie moč, nie smrad, ale bolesť a samotu.

Ak ste ju niekedy cítili, fyzicky, senzoricky – viete, o čom píšem.

A práve tam, uprostred tej samoty, svieti opatrovateľ.

Nie ako hrdina, ale ako človek, ktorý nesie svetlo.

Rozpráva, sadne si, počúva. Neodíde, keď skončí robota, pretože vie, že úloha človeka sa nekončí v pracovnom čase.

A tu sa chcem poukázať na dve tváre starostlivosti. Formálni aj neformálni opatrovatelia – dve tváre jednej obrovskej témy.

Jedni sú platení, druhí často nie.

Jedni majú službu, druhí majú osud.

No obaja si zaslúžia rovnaké uznanie, poklonu a vďaku.

Lebo bez nich by svet stratil niečo zásadné – jemnosť ľudskosti, ticho, ktoré sa skláňa k bolesti, ruky, ktoré dvíhajú nielen telo, ale aj dušu.

My v Tenenete vieme, že ak sa zatvorí posledná stránka jednej knihy, môžeme otvoriť druhú.

A že výber aj tempo si určuje každý sám.

Aj v to, že niektorí ľudia knihy iných nedočítajú, ale držia ich otvorené, kým ten druhý ešte dýcha.

Vďaka vám – formálni aj neformálni opatrovatelia.

Za svetlo, ktoré nesiete.

Za vzduch, ktorý prinášate.

Za život, ktorý držíte v rukách, ticho, ale s láskou.

„Svetlo, ktoré prináša opatrovateľ, je často jediné, ktoré v izbe ešte svieti.“

Viliam a tím Tenenet