75 dní ticha

„Úroveň civilizácie sa meria tým, ako sa stará o tých, ktorí už nevládzu bojovať sami za seba.“-myšlienka pripisovaná Mahatma Gandhi

Predstavme si obyčajnú situáciu. Nie takú, ktorá sa objaví v štatistikách alebo na titulných stranách novín. Obyčajnú ľudskú situáciu.

Starý otec, mama, sused, kamarát.Človek, ktorý celý život pracoval, platil dane, budoval mesto, rodinu, spoločnosť.

Jedného dňa príde mozgová príhoda.Lekári v nemocnici urobia, čo môžu. Stabilizujú stav. Zachránia život.

A potom príde veta, ktorá sa zdá byť nádejou:

„Pacient je stabilizovaný. Môže ísť domov.“

Domov.Slovo, ktoré má znamenať bezpečie.

Ale realita môže vyzerať inak.

Človek sa vráti domov s telom, ktoré ho zrazu neposlúcha. Ruka sa nehýbe. Nohy sú slabé. Obyčajné veci – postaviť sa, osprchovať sa, pripraviť si jedlo – sa stávajú úlohami, ktoré už nedokáže zvládnuť sám.

A práve v tej chvíli vstupuje do jeho života systém.

Podá sa žiadosť.Začne sa posudkové konanie.

A systém odpovie:

Počkajte.

Približne 60 dní na posudok.A potom ešte približne 15 dní na právoplatnosť rozhodnutia.

Sedemdesiatpäť dní.

Sedemdesiatpäť dní v živote človeka, ktorý nedokáže sám nakúpiť, osprchovať sa, pripraviť si jedlo.Sedemdesiatpäť dní v živote človeka, ktorý potrebuje druhého človeka – nie zajtra, nie o dva mesiace.

Dnes.

Čas, ktorý systém nevidí, alebo naň zabudol pri prijímaní takéhoto zákona a rozhodnutia.

V zákone je to lehota.

V živote je to prázdnota.

Čas, keď sa môže stať, že človek ostane sám.Čas, keď rodina vyčerpaná nemocnicou a starostlivosťou nevie, ako ďalej.Čas, keď sa pomoc, ktorá má byť oporou, mení na nedosiahnuteľnú byrokratickú vzdialenosť.

A tu sa začína otázka, ktorá už nie je administratívna.

Je morálna.

Je ľudská.

Je spoločenská.

Čo znamená 75 dní v živote človeka odkázaného na pomoc iného?

Niekedy znamená preležaniny.Niekedy podvýživu.Niekedy depresiu a pocit opustenosti.

A niekedy, žiaľ, znamená aj smrť.

Nie preto, že by spoločnosť nechcela pomôcť.Ale preto, že pomoc prichádza neskoro.

Alarmujúce ticho

Dnes sa o tejto realite hovorilo pri plánovaní a vyhodnocovaní sociálnych služieb v meste  Trnava, včera o tom istom v Senci.

Pri jednom stole sedeli organizácie združujúce seniorov.Inštitúcie.Odborníci.Zástupcovia tretieho sektora.

A zaznela veta, ktorá by mala znepokojovať každého, kto verí v sociálny štát:

Situácia nie je len patová.Je alarmujúca.

Pretože v tejto chvíli nejde len o administratívu.

Ide o porušovanie práv dvoch skupín ľudí.

Práva, ktoré existujú na papieri

Na medzinárodnej úrovni existujú jasné princípy ochrany starších ľudí – napríklad Princípy OSN pre starších ľudí z roku 1991, prijaté United Nations.

Hovoria o:

práve na dôstojnosť,

práve na nezávislosť,

práve na zdravotnú starostlivosť,

práve na sociálnu ochranu,

práve na participáciu v spoločnosti.

Rovnako existuje Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý Slovensko ratifikovalo v roku 2010.

Aj ten jasne hovorí o:

rovnosti a nediskriminácii,

prístupnosti služieb,

práve na nezávislý život,

dostupnej zdravotnej a sociálnej starostlivosti.

Tieto dokumenty vznikli preto, aby sa už nikdy nestalo, že človek bude na konci života neviditeľný.

A predsa sa dnes v praxi stáva, že medzi zákonom a človekom vznikne prázdny priestor.

Priestor dlhý 75 dní.

Otázka pre nás všetkých

Môžeme sa prizerať?

Môžeme si povedať, že je to len systémová chyba?

Alebo je to chvíľa, keď sa spoločnosť musí pozrieť sama na seba?

Lebo títo ľudia nie sú anonymní.

Sú to ľudia, ktorí:

budovali mestá,

pracovali v továrňach, školách a nemocniciach,

vychovali deti,

platili dane,

stáli pri zrode dnešnej spoločnosti.

Mnohí z nich prežili časy, keď sloboda nebola samozrejmosťou.

A dnes?

Dnes sa môže stať, že končia v tichu bytu, kde čakajú na rozhodnutie úradu.

Výzva

Možno nastal čas prestať hovoriť len medzi sebou.

Možno nastal čas spojiť sa.

Organizácie seniorov.Mestá a obce.Sociálne služby.Tretí sektor.Odborníci.

Možno nastal čas:

napísať otvorený list,

zhromaždiť kazuistiky skutočných príbehov,

pripraviť petíciu,

otvoriť verejnú diskusiu,

pozvať médiá.

Nie preto, aby sme hľadali vinníka.

Ale preto, aby sme našli riešenie.

Lebo otázka je jednoduchá a zároveň bolestivá:

Ak spoločnosť nedokáže pomôcť človeku v okamihu, keď je najslabší –čo potom znamená slovo solidarita?

Zrkadlo budúcnosti

To, ako sa dnes postavíme k tejto téme, nie je len otázka politiky.

Je to otázka budúcnosti.

Raz budeme starší aj my.Raz budú rozhodnutia systému ovplyvňovať aj naše životy.

A raz sa na nás budú pozerať naše deti.

Budú sa pýtať:

Keď starí ľudia zostávali sami…čo ste urobili?

Mlčali ste?

Alebo ste sa postavili?

„Spoločnosť nezlyháva vtedy, keď ľudia starnú.Zlyháva vtedy, keď ich nechá zostarnúť v samote.“

Viliam a tím Tenenet