VILOVINY

Bariéry, ktoré nevidno

„Najväčšou prekážkou nebýva schod, ale myšlienka, že tam nikto iný nepotrebuje ísť.“

Sú dni, ktoré nás nevolajú oslavovať, ale zastaviť sa.Deň povedomia o bariérach je jedným z nich.

Je o tých prekážkach, ktoré vidíme.Ale ešte viac o tých, ktoré prehliadame.

Lebo priznajme si úprimne – postaviť rampu je často jednoduchšie, než zmeniť pohľad.Namontovať plošinu je rýchlejšie, než naučiť sa počúvať.

A predsa sa niekedy uspokojíme aj s málo funkčným riešením.S plošinou, ku ktorej niet kľúča.S bezbariérovosťou, ktorá existuje len na papieri.S vetou: „Veď to máme vyriešené.“

Ale nemáme.

Lebo život sa neodohráva len v nemocniciach a na úradoch.Odohráva sa na ihriskách, v parkoch, v obchodoch, v knižniciach, v kaviarňach.V rozhovoroch. V smiechu. V obyčajných dňoch.

Ak niektoré z týchto miest nie sú prístupné,neberieme ľuďom len priestor.Berieme im možnosť žiť bežný život.

A to je bariéra, ktorá bolí viac než schod.

V Tenenete vieme, že debarierizácia nie je jednorazový projekt.Je to proces.Cesta.

Cesta, na ktorej sa stretávajú odborníci, rodičia, ľudia so skúsenosťou aj tí, ktorí chcú porozumieť.

Je to cesta diskusií, hľadania, niekedy aj náročných rozhovorov.Ale aj malých víťazstiev.

Lebo niekedy naozaj stačí málo.

Jedna lavička, ktorá drží.Jedna hojdačka, ktorá je celá.Jeden obrubník, ktorý zmizne.Jedna mapa ihriska, ktorej rozumie aj nevidiace dieťa.Jeden piktogram, ktorý dáva zmysel dieťaťu s autizmom.

Jedno miesto, kde sa všetky deti môžu stretnúť bez toho, aby boli rozdelené.

Nie špeciálne.Ale spoločné.

Inklúzia nezačína v dokumentoch.Začína v priestore.

V tom, či myslíme na všetkých.Alebo len na väčšinu.

Lebo ak aj detské ihrisko rozdeľuje,ako chceme, aby raz spájala škola, práca či spoločnosť?

Rozumiem, že financie sú realitou.Že zmeny neprídu zo dňa na deň.

Ale niekedy nejde o peniaze.

Ide o vôľu.O ochotu.O schopnosť priznať si, že ešte nie sme tam, kde by sme mohli byť.

Lebo najnebezpečnejšia bariéra vzniká vtedy,keď prestaneme vidieť problém.

Sedieť na polorozbitej lavičke uprostred mesta a pozerať sa na odtrhnutú hojdačkunie je len obraz zanedbaného priestoru.

Je to obraz rozhodnutí.

Rozhodnutí, ktoré sa neurobili.Alebo sa odložili.

A možno je to aj tichá otázka:

Kto tu ešte chce zostať?Kto sa musí zdvihnúť a odísť, lebo nemá inú možnosť?

Nenazývajme debarierizáciu ústupkom.Ani nákladom.

Nazvime ju tým, čím naozaj je:

vytváraním príležitostí pre život.

Pre rodičov.Pre deti.Pre každého z nás.

Lebo nie sú „iní“.Sú medzi nami.

Len majú iné možnosti a príležitosti.

A je na nás, či ich rozšírime.

„Spoločnosť sa nepozná podľa toho, koľko má riešení, ale podľa toho, pre koho sú navrhnuté.“

Viliam a tím Tenenent