VILOVINY

Deň pamiatky na Dúhový most

KEĎ SA ČLOVEK A ZVIERA STRETNÚ NA MOSTE

/O vzťahu, ktorý nepotrebuje slová, aby bol skutočný/

„Možno existujú vzťahy, ktoré nekončia smrťou. Len sa presťahujú na druhú stranu dúhy.“

Pamätáte sa na film Fany?

Jednoduchá Fany sa v ňom pýta kňaza otázku, ktorá je možno detská, ale zároveň neuveriteľne hlboká:

„A existuje psie nebo?“

Čistá duša položila čistú otázku.

Bez teológie. Bez veľkých filozofických úvah. Bez potreby všetko vysvetliť.

A možno práve preto sa tá otázka dotýka niečoho v nás, čo už dávno vieme, len si to niekedy nedovolíme vysloviť.

Ja verím, že také nebo existuje.

A možno aj preto, že som sám vyprevádzal svojich zvieracích spoločníkov.

Dionýza, kocúra, ktorý so mnou prežil viac ako dvadsať rokov.

A Milly, ktorá odišla po osemnástom roku života.

Nikdy by som predtým neveril, že môže človek tak veľmi plakať za zvieraťom. Ani som neveril, že sa môže na zviera tak hlboko naviazať.

Dlho som si totiž nepripúšťal, že zviera patrí do domu.

A potom si ma jednoducho našli.

A zostali.

A zrazu boli roky, ktoré dnes už nemôžem a nechcem vrátiť.

Roky, keď som sa vracal domov po nočnej službe spojenej s dennou, unavený tak, že som už nevládal ani rozmýšľať. V hlave som si niesol príbehy klientov, ich bolesti, trápenia, straty, bezmocnosť a všetko to, čo človek v pomáhajúcej profesii niekedy nedokáže nechať za dverami.

A potom som otvoril dvere.

A niekto tam čakal.

Túžobne.

Bez otázok.

Bez výčitiek.

Bez toho, aby potreboval vedieť, prečo som prišiel neskoro, prečo som unavený alebo prečo dnes nerozprávam.

Stačilo, že si na mňa ľahli.

Alebo si ku mne sadli.

Stačilo pradúce klbko, večne sa hýbajúci chvostík, pohľad z očí, v ktorých nebola požiadavka na výkon.

A zrazu som cítil, že zo mňa niečo padá.

Dostal som dávku energie, blízkosti, lásky a pokoja.

Dnes už preto argumentujem ľuďom, ktorí hovoria:

„Je to len zviera.“

Áno!

Je to zviera.

Nie človek, avšak...

A práve preto si myslím, že pravda je niekde uprostred.

Zvieratá by úplne nemali nahrádzať ľudské vzťahy, ak to nemá vážne dôvody a opodstatnenia, alebo nejde o slobodné rozhodnutie. Nemali by byť náhradou za rodinu, priateľov, partnera či spoločenstvo.

Ale môžu byť vzťahom.

A niekedy veľmi dôležitým.

Vzťahom, ktorý nič nepredstiera.

Nie sú pri vás preto, že niečo potrebujú od vašej spoločenskej pozície.

Nepotrebujú váš životopis.

Nezaujíma ich, koľko zarábate.

Nehodnotia váš výkon.

Nepotrebujú smajlíky v správach.

Nesľúbia vám návštevu a potom ju nezrušia.

Neposunú víkend.

Nepovedia: „Ozvem sa.“

A potom sa neozvú.

Neodídu preto, že ste dnes príliš unavení, príliš smutní alebo príliš komplikovaní.

Oni jednoducho sú.

Tu.

Teraz.

Fyzicky.

Skutočne.

Autenticky.

A niekedy stačí jediný pohľad do ich očí a človek presne vie, že medzi nimi vzniklo niečo, čo sa nedá celkom vysvetliť.

Možno práve preto je vzťah človeka a zvieraťa taký zvláštny.

Nie je založený na slovách.

Je založený na prítomnosti.

Na dotyku.

Na rituáloch.

Na čakaní.

Na návratoch.

Na tom, že niekto vie, že prídete domov.

A vy viete, že tam bude.

A potom príde život.

Ten skutočný.

A vezme nám ľudí.

Niekedy smrťou najbližšieho človeka.

Niekedy nevydareným manželstvom.

Niekedy tým, že nás deti prestanú potrebovať.

Niekedy odložením.

Opustením.

Chorobou.

Stratou mobility.

Stratou zraku či sluchu.

Alzheimerovou chorobou.

Parkinsonovou chorobou.

Postupnou demenciou.

Starnutím.

Alebo smrťou vlastného dieťaťa.

A človek zrazu stojí nad priepasťou.

Má možno vieru, nádej aj lásku.

Má svoje pomyselné krídla.

Ale v tej chvíli sa mu zdá, že už nedokáže vzlietnuť.

A práve vtedy si ho môže nájsť malé pradúce klbko.

Alebo večne búchajúci chvostík.

Alebo operený zázrak, ktorý sa mu prihovorí presne vtedy, keď to potrebuje.

Nie slovami.

Len svojou prítomnosťou.

A možno práve táto prítomnosť človeka ráno prinúti vstať.

Umyť sa.

Učesať sa.

Niekedy aj namaľovať.

Pretože treba ísť von.

Treba kúpiť krmivo.

Treba ísť na prechádzku.

Treba otvoriť dvere.

Treba sa postarať.

A tak sa človek, ktorý už nechcel žiť svoj deň, zrazu musí pohnúť.

Jeden krok.

Potom ďalší.

A ešte jeden.

A možno práve vďaka tomu sa svet za oknom začne pomaly vracať.

Uvidíme strom.

Človeka.

Oblohu.

Slnko.

Dážď.

Iného psa.

Mačku na plote.

Usmejeme sa.

A zistíme, že ešte stále existuje svet, do ktorého patríme.

Nie vždy nás zviera zachráni.

Ale niekedy nám pomôže zostať.

A možno je v tom jedna z najväčších hodnôt tohto zvláštneho spojenectva.

Nie preto, že by zviera nahradilo človeka.

Ale preto, že v niektorých chvíľach dokáže človeku pomôcť znovu nájsť cestu k ľuďom, k svetu, k životu.

Dnes mám doma gauč bez chlpov.

A priznám sa...

Niekedy mi tie chlpy chýbajú. A tak mojich kocúrikov zvonku púšťam aj do vnútra, ako. radosť a spomienku a viem že ma nesklamú.

Chýba mi pradúce klbko.

Chýba mi ten pocit, keď sa niekto bez slova pritúli.

Som šťastný.

Mám vzťah.

Mám ľudí, ktorých milujem a ktorí milujú mňa.

A predsa sú chvíle, keď človek zatúži po niečom, čo sa nedá nahradiť.

Po tom zvláštnom tichom spojení.

Po pohľade, ktorý nič nežiada.

Po bytosti, ktorá jednoducho príde a ľahne si vedľa vás.

A možno práve preto dnes rozumiem aj otázke Fany.

Existuje psie nebo?

Neviem to dokázať.

Neviem, ako vyzerá.

Neviem, či tam sú lúky, stromy, slnko alebo dúha.

Ale chcem veriť.

Chcem veriť, že všetky tie duše, ktoré nám raz položili hlavu do lona, ktoré nás čakali pri dverách, ktoré nám dovolili plakať do svojej srsti a ktoré nám pomohli prežiť dni, o ktorých sme si mysleli, že ich neprežijeme...

niekam idú.

A že tam nie je bolesť.

Ani staroba.

Ani choroba.

Ani posledný nádych.

Len pokoj.

A možno tam naozaj existuje most.

Dúhový most.

A možno na jeho druhej strane niekto čaká.

Dionýz.

Milly.

A všetci tí naši malí, veľkí spoločníci, ktorých sme milovali.

A možno nás jedného dňa spoznajú skôr, ako ich stihneme zavolať menom.

Možno sa rozbehnú.

Možno bude počuť štekot.

Možno pradúce klbko.

Možno len ticho.

A možno sa pozeráme na smrť nesprávnym smerom.

Možno to nie je koniec vzťahu.

Možno je to len miesto, kde sa na chvíľu prestaneme vidieť.

A preto sa dnes pýtam vás:

Máte svoje pradúce klbko?

Máte doma niekoho, kto vás čaká, keď sa vraciate?

Niekoho, kto vám niekedy pomohol vstať?

Máte fotografiu, pri ktorej sa vám ešte stále tisnú slzy do očí?

A veríte, že raz príde chvíľa, keď sa pri Dúhovom moste opäť stretnete?

Ja verím.

A veľmi sa na to stretnutie teším.

Hoci mám dnes gauč bez chlpov.

A možno práve preto viem, koľko lásky v tých chlpkoch kedysi bolo.

„Niektoré bytosti prejdú naším životom na štyroch labkách, s krídlami , šupinami,alebo s perím. A predsa po nich zostanú v našom srdci stopy hlbšie než po mnohých ľuďoch. Možno preto, že nás neučili, ako milovať. Jednoducho nás milovali.“

Viliam a tím Tenenet