VILOVINY

Deti, ktoré stojace vedľa miznú

„Niektoré deti neplačú hlasno. Naučia sa byť ticho – aby nezavadzali.“

Deň neviditeľných v sebe nesie jemnú, takmer hravú myšlienku – na chvíľu sa stiahnuť, zmiznúť z hluku sveta, oddýchnuť si od očí druhých. No existuje aj iná neviditeľnosť. Taká, ktorú si človek nevyberie.

Taká, ktorá vzniká pomaly.

Nenápadne.

A bolí.

Stačí sa narodiť do rodiny, kde už je – alebo príde – dieťa, ktoré potrebuje viac. Viac času, viac starostlivosti, viac dotykov, viac síl, ktoré rodičom často dochádzajú.

A vedľa neho stojí ďalšie dieťa.

“Zdravé”.“Funkčné".„Silné.“

Aspoň tak sa o ňom hovorí.

A práve ono sa začne postupne vytrácať.

Nie preto, že by ho rodičia nemilovali.Ale preto, že život si vypýta všetko, čo majú.

A ešte viac.

Zrazu je tu viac lekárov, viac nocí bez spánku, viac kriku, viac strachu. Viac situácií, ktoré nemajú riešenie. Viac okamihov, kedy treba byť pri tom, kto to nezvládne sám.

A tak to druhé dieťa čaká.

Najprv chvíľu.

Potom dlhšie.

A potom si zvykne.

Zvykne si, že jeho potreby prídu neskôr, alebo vôbec.Že jeho radosť počká.Že jeho bolesť nie je taká naliehavá.

Zvykne si nebyť na prvom mieste.

Na oslavách.Na Vianoce.Na vystúpeniach, kde sa obzerá, či v hľadisku uvidí mamu a otca.

Zvykne si stáť vedľa kočíka alebo vozíka,kým sa všetci skláňajú k „chrobáčikovi“.

A nikto sa nepozrie naň.

Ani raz.

A to bolí.

Nie raz.

Nie dvakrát.

Ale znova a znova, až sa z bolesti stane ticho.

A z ticha neviditeľnosť.

Tieto deti milujú.Svojich súrodencov, svojich rodičov, svoj svet.

Nik ich neučil nemilovať.

Ale málokto sa ich pýta:A čo ty?Ako sa máš ty?Čo potrebuješ ty?

A tak pomáhajú.

Stávajú sa malými dospelými.Tichými opatrovateľmi.Tými, ktorí podržia, prinesú, ustúpia, pochopia.

Prispôsobia sa.

A často stratia sami seba skôr, než sa stihnú nájsť.

Realita je krutá v tom, že to nie je vina.

Nie rodičov.Nie spoločnosti.

Je to slepé miesto.

Niečo, čo nevidíme, lebo sa pozeráme inde.

Na väčšiu bolesť.Na naliehavejší problém.Na to, čo kričí hlasnejšie.

Ale práve preto je našou úlohou zastaviť sa.

Pozrieť sa vedľa.

Uvidieť to dieťa, ktoré nič nepýta.

Pomenovať ho.

Dotknúť sa ho.

Dať mu pocítiť, že aj ono má miesto.

Že je videné.Že je dôležité.Že je milované – nielen samozrejmosťou, ale vedomou prítomnosťou.

Pretože stať sa neviditeľným je až príliš ľahké.

Stačí byť „v poriadku“ v svete, kde niekto vedľa vás v poriadku nie je.

A práve preto potrebujeme tieto deti zviditeľňovať.

Citlivo.Všímavo.S úctou.

V rodinách.V školách.V terapii.V rozhovoroch, ktoré otvárajú aj to, čo doteraz zostávalo nepomenované.

Lebo každé dieťa má právo byť videné.

Nielen keď kričí.

Ale aj keď ticho stojí vedľa.

„Vidieť neviditeľných je začiatok láskavejšieho sveta.“

Viliam a tím Tenenet.