Dve pohlavia

Som apolitický človek. Nikdy som sa nesnažil vstupovať do politického diania – nie preto, že by mi bolo jedno, ale preto, že verím v človeka, nie v moc. Ak som sa niekedy zúčastnil na príprave zákonov či noriem, vždy to bolo z potrieb ľudí, z praxe, z bolesti, ktorú som videl v očiach klientov. Nie z ideológie.

Možno práve preto ma novela ústavy trošku, a možno trošku viac, zamrzela. Lebo namiesto istoty prináša obmedzenie. Namiesto prijatia – uzáveru. Opäť sa zvezujeme, opäť si hovoríme, že „inakosť“ neexistuje. Že svet je len čiernobiely – muž a žena.

Nie, ústavné potvrdenie dvoch pohlaví ma nerozrušilo. Aj ja som tak bol vychovaný. Ale keď sa v spoločnosti objaví niečo iné – niečo, čo existuje, čo je vedecky skúmané, medicínsky potvrdené, a predovšetkým ľudské – nemali by sme sa prestať báť. Nemali by sme vyťahovať meč a rozhodovať, kto je „pravý“ človek a kto len omyl prírody.

Doteraz sme pomáhali, sprevádzali, liečili, počúvali. Teraz – čo? Človek, ktorý nepasuje do kolónky, zrazu neexistuje? Zmazali sme ho zákonom? Len tak, jedným podpisom?

Dobré ráno, spoločnosť – čo s tým spravíš?

Budeme sa znovu skrývať? Budeme mať utajené krsty, neviditeľné identity, mlčiace deti? Budeme prijímať len tých, ktorí zapadnú do tabuľky?

Toto nie je o politike. Toto je o radikalizme, o tichom úpadku empatie, o strate schopnosti rozmýšľať.

Nedať priestor inakosti znamená vziať si božské právo rozhodovať, kto je hodný života, pomoci, lásky. A pritom – kto to určil? Politická väčšina? Alebo odborníci, ktorí roky skúmajú ľudskú identitu, telo, dušu, históriu?

Ak sa prestaneme pýtať, ak prestaneme prizývať odbornú verejnosť, ak prestaneme rozmýšľať, kam to celé vedie – vraciame sa späť.

Späť k útesom, z ktorých kedysi zhadzovali slabých. Späť k kameňom, ktoré padali na tých, čo „nevyhovovali“.

A možno práve tu, v tejto chvíli, sa rozhoduje, či ešte vieme byť ľuďmi.

Vieme?

Viliam