FOTOGRAFIA, KTORÁ 

VRACIA KORENE

FOTOGRAFIA, KTORÁ VRACIA KORENE

alebo KEĎ MINULOSŤ POMÁHA NÁJSŤ SEBA

„Ak chceme vedieť, kam kráčame, potrebujeme aspoň tušiť, odkiaľ prichádzame. Lebo aj človek, ktorý nepozná svoju minulosť, má právo nájsť v nej kúsok seba.“

Sú dni, ktoré nám pripomínajú veci, nad ktorými sa v každodennom zhone veľmi nezamýšľame. Jedným z nich bol aj včerajší Svetový deň audiovizuálneho dedičstva, ktorý si každoročne pripomíname 27. októbra. Pre mňa je tento deň oveľa viac než len pripomienkou starých filmov, fotografií, videokaziet či zvukových nahrávok. Je pripomienkou ľudských príbehov.

Od detstva ma fascinovali staré fotografie. Pamätám si ťažký album s vyrytým oráčom na obale, studenú podlahu u starej mamy a chvíle, keď som si ho otvoril a nechal svoju fantáziu putovať medzi tvárami neznámych i známych ľudí. Svadby, krsty, prvé sväté prijímania, školské lavice, stopy našich predkov v Rumunsku, Čechách a na Slovensku. A potom aj príbehy vojny, strát, tragédií a rozlúčok. Každá fotografia bola dverami do iného sveta. Niektoré dvere sa otvorili vďaka rozprávaniu blízkych, iné zostali pootvorené a čakali na odpovede.

Dodnes mám rád tie staré čiernobiele fotografie, ktoré časom blednú, aj keď ich chránime, opatrujeme a niekedy s láskou opravujeme. Lebo vieme, že ich hodnota sa nedá vyjadriť peniazmi. Na fotografii totiž nie je iba tvár. Je tam dôkaz, že sme niekam patrili, že sme boli súčasťou niečieho života, že sa nás niekto dotýkal, držal nás v náručí a možno nás ľúbil, hoci sme si to už nemali možnosť vypočuť.

Práve toto poznanie ma sprevádzalo aj počas mnohých rokov práce s deťmi, ktoré nemohli vyrastať vo svojich biologických rodinách. Spolu s kolegami sme ich vyprevádzali do nových rodín, sprevádzali ich na ceste k bezpečiu a pomáhali im vytvárať budúcnosť. No popri budúcnosti sme sa vždy potrebovali vracať aj k ich minulosti.

Mal som tú česť pracovať v prostredí, kde sa uchovával fotografický archív detí. Spomínam si na pani riaditeľku Krausovú a na ľudí, ktorí sa o tieto vzácne stopy starali – na psychologičku Táničku a liečebnú pedagogičku Gabiku. Som vďačný, že boli, že rozumeli významu uchovávania spomienok a že niektoré z týchto pokladov pretrvali.

Pretože niekedy po rokoch prichádzali dospelí ľudia, tridsať-, štyridsať- či päťdesiatroční, ktorí hľadali svoje korene. Neprišli iba po dokument. Prišli po kúsok vlastného príbehu. Po fotografiu, záznam, meno, dátum alebo tvár, ktorú si pamätali len matne. A keď sme im mohli niečo z toho odovzdať, ich slzy a naše slzy sa neraz stretli v jednej rieke, ktorú by sme mohli nazvať životom.

Vtedy si človek uvedomí, že fotografia nie je iba kus papiera. Môže byť odpoveďou na otázku, ktorú si niekto kládol celé desaťročia. Môže byť potvrdením, že jeho príbeh sa nezačal dňom príchodu do detského domova, že mal meno, rodinu, prvé chvíle života a ľudí, ktorí boli jeho súčasťou.

Aj ja si uchovávam fotografie svojho otca. Nie všetky spomienky naňho sú ľahké. No keď sa pozerám na zábery, na ktorých ma drží na rukách, vidím aj niečo, čo mi samotné spomienky nedokázali odovzdať. Vidím, že som bol kedysi dieťaťom v jeho náručí. Že náš príbeh mal aj inú podobu, než akú si pamätám cez neskoršie ťažké chvíle. A aj to môže liečiť.

Pre deti, ktoré vyrastajú mimo svojej pôvodnej rodiny, môžu byť takéto stopy nesmierne dôležité. Fotografia mamy, ktorá ich nosila pod srdcom, záber z prvých dní života, meno človeka, ktorý sa o ne staral, alebo spomienka na kuchárku, vychovávateľku či šoféra, ktorí boli súčasťou ich každodennosti. To všetko tvorí životnú niť.

Nie každé dieťa si dokáže vybaviť svoju minulosť súvisle. Niekedy zostanú len útržky, niekoľko obrazov, vôňa, hlas alebo spomienka na obdobie, ktoré sa začína až v šiestom roku života. A ak chýba veľká časť príbehu, človek si ju prirodzene skúša doplniť. Predstavami, snami, otázkami, niekedy aj bolestivými domnienkami. Ak pozná predovšetkým zlé skúsenosti, môže uveriť, že práve ony definujú celý jeho život.

Aj preto vznikajú knihy života, fotoknihy a ďalšie spôsoby uchovávania osobnej histórie dieťaťa. Nie ako administratívna povinnosť, ktorú treba odškrtnúť, ale ako citlivá práca s identitou, dôstojnosťou a právom človeka poznať vlastný príbeh. Spomínam si aj na Anku psychologičku a Renka, ktorí nemali fotografie, o ktoré by sa mohli oprieť. S pomocou našej Anky si preto mamu a miesto svojho narodenia nakreslili a Kramáre odfotografovali. To, čo iní považujú za samozrejmosť, sa tak stalo dôležitou súčasťou jeho knihy života – miestom, ku ktorému sa mohol a pri rozhovoroch mohli vracať.

V tejto súvislosti sa stále vraciam k mojmu veľkému vzoru a myšlienke Albína Škovieru, ktorú si pamätám z odbornej konferencie a so spoločných chvíľ s ním: kvalitná prítomnosť a zodpovedné plánovanie budúcnosti dieťaťa nestačia, ak zabudneme na kontext jeho minulosti. Je to múdrosť, ktorá presahuje múry zariadení a týka sa každého z nás.

Ako môžeme človeku pomáhať nájsť smer, ak mu nedovolíme pýtať sa, odkiaľ prišiel?

Preto vás dnes pozývam: fotografujte, nahrávajte, uchovávajte. Nie preto, aby ste mali najkrajší album, najdokonalejšie video alebo najviac záberov na sociálnych sieťach. Zachytávajte obyčajné chvíle. Dieťa v náručí. Spoločný smiech. Ruku, ktorá pohladí. Človeka, ktorý zostal, keď bolo ťažko. Uchovávajte aj mená, dátumy, príbehy a slová, ktoré by sa inak mohli stratiť.

A pri deťoch, ktorých životné cesty sú zložitejšie, nezabúdajme, že ich minulosť patrí k nim. Aj keď je bolestivá, aj keď je neúplná, aj keď sa k nej môžeme vracať iba po malých kúskoch. Pravdu treba odovzdávať citlivo, primerane veku a s rešpektom k prežívaniu dieťaťa. Nie každá fotografia odpovie na všetky otázky, ale niekedy pomôže položiť tú správnu.

Lebo raz možno príde chvíľa, keď sa dieťa alebo dospelý človek opýta: Kde som sa narodil? Ako som vyzeral? Kto ma držal na rukách? Kto bol pri mne? Ako sa začal môj príbeh?

A vtedy by sme mu mali mať čo podať. Nie iba prázdne miesto, ale aspoň jednu stopu, od ktorej sa môže odraziť.

„Neuchovávajme fotografie iba preto, aby sme si pripomínali, čo bolo. Uchovávajme ich aj preto, aby raz tí, ktorí hľadajú svoje korene, mohli nájsť kúsok seba.“

Viliam a tím Tenenet