Keď rozhodnutia menia osudy

Keď rozhodnutia menia osudy: Príbehy, ktoré nesú bolesť aj nádej

„Nie každé dieťa si vyberá svoj začiatok. Ale každý z nás môže ovplyvniť jeho pokračovanie.“

Stáva sa to raz za rok. Raz za rok sa zastaví čas, aby sme sa mohli pozrieť späť. A možno už čoskoro dvakrát do roka – lebo niektoré stretnutia si jednoducho zaslúžia existovať častejšie. Stretnutia, ktoré nie sú len stretnutiami. Sú návratom. Sú bilanciou. Sú tichým aj hlasným priznaním, že rozhodnutia, ktoré robíme, nezostávajú v papieroch. Zostávajú v životoch.

Stretávam sa s profesionálnymi náhradnými mamami. So ženami, ktoré prijali viac než len deti – prijali ich príbehy, ich traumy, ich strachy aj ich nádeje. A ja sa priznávam – tieto stretnutia nie sú len o nich. Sú aj o mne. O mojich rozhodnutiach. O mojich pochybnostiach. O mojich vinách aj o mojich malých víťazstvách.Lebo  som bol a som súčasťou.

Bol čas, keď som ako riaditeľ CDR spolurozhodoval o tom, kam dieťa pôjde. Komu ho zveríme. Akú budúcnosť mu – vedome či nevedome – pomôžeme vytvoriť. A dnes, po rokoch, sedím vedľa tých, ktorým som tie deti zveril. Pozerám sa im do očí. A v tých očiach čítam všetko – vďačnosť, únavu, bolesť, ale aj niečo, čo sa nedá predstierať. Lásku, ktorá prežila.

Nikdy to nebolo len o mne. A ak mám byť úprimný, často to nebolo o mne vôbec. Boli situácie, kde rozum nestačil. Kde systém nestačil. Kde pravidlá nestačili. A tak som robil to, čo robí mnoho z nás v bezvýchodiskových momentoch – obracal som sa k niečomu vyššiemu. K viere, že rozhodnutie, ktoré robím, má zmysel, aj keď ho nevidím.

A dnes viem, že mnohé z tých rozhodnutí stáli na ľuďoch. Na mamách, ktoré do toho išli napriek tomu, že vedeli, že to nebude jednoduché. Nikdy som im nesľuboval rozprávku. Nikdy som nehovoril o ružovej záhrade. Hovoril som pravdu. A oni aj tak povedali áno.

A tak sa stretávame.

Je to stabilná skupina. Uzatvorená, no zároveň otvorená v tom najhlbšom zmysle – otvorená v zdieľaní. Mnohé deti mali len pár mesiacov, keď sme ich spoločne umiestňovali. Dnes majú roky. Príbehy. Rany aj jazvy. A my ich sprevádzame ďalej. Lebo trauma nie je kapitola, ktorú zavriete. Je to proces. Niekedy dlhodobý. Niekedy celoživotný.

A práve tu, v Tenenete, dostáva táto práca ešte hlbší význam. Pretože už nepracujeme len s dieťaťom. Pracujeme s dieťaťom a rodičom. Spoločne. Ako jeden príbeh. Ako jedna budúcnosť, ktorú sa snažíme tvoriť.

A opäť sa potvrdzuje to, čo cítime už roky – má to zmysel.

Aj keď je to ťažké. Aj keď to bolí. Aj keď sme unavení.

Má to zmysel.

Vidieť Peťka, ktorý bol kedysi dvojročným klbkom strachu, s vážnym zdravotným stavom ohrozujúcim život… a dnes? Dnes stojí na prahu budúcnosti. Nie dokonalej. Nie jednoduchej. Puberta, lásky, chaos – všetko, čo k tomu patrí. Ale živej. Skutočnej. Možnej.

Sedieť vedľa mamy, ktorej som zveril bábätko – dnes má sedem rokov. Ide do školy. A ona to stále nevzdáva .... Napriek všetkému a napriek tomu povedala, že je bábätkovská mamka a stala sa mamou bez ohľadu na vek.

Sedieť vedľa mamy, ktorá prijala štyri deti. Súrodencov. A dnes majú štrnásť a ….. Už to nie sú malé deti. Sú to osobnosti. S vlastnými zápasmi. A ona tam stále je.

Sedieť vedľa mamy, ktorej zverili chlapcov „takmer bez nádeje“. A dnes? Jeden umelec. Druhý pracujúci, žijúci svoj život. Obaja kráčajú ďalej.

A potom je tu príbeh, ktorý vo mne zostane navždy. Mama, o ktorú som bojoval. Pretože rozhodnutie znelo: dieťa bez mamy. A ja som odmietol. Pretože dieťa bez mamy neexistuje. Existuje dieťa a mama. A dnes? Dnes je z toho dievčaťa niekto, kto má šancu. Na vzdelanie. Na život. Na lásku.

Tieto príbehy znejú krásne. Ale nie sú jednoduché. Medzi riadkami je únava. Tichá daň. Roky, ktoré si vyžiadali viac, než si kto dokázal predstaviť.

A potom prišla otázka. Jednoduchá. Ťažká.

„Ako sa to dá uniesť?“

A moja odpoveď?

Ja mám čas. Vymedzený. Ohraničený.

Ale ony?

Ony žijú tieto príbehy 24 hodín denne. Bez prestávky. Bez vypnutia.

A práve preto… ak ony musia, ja nielen môžem. Ja chcem. Chcem byť súčasťou tejto cesty. Pretože má zmysel, ktorý presahuje nás všetkých.

Menia životy.

Menia spoločnosť.

Menia to, čo malo byť inak.

A ukazujú, že viera, nádej a láska sú silnejšie než diagnózy, než závislosti, než minulosť. Silnejšie než HCV, syfilis, pervitín, heroín, toluén, alkohol či nikotín.

Títo „démony“ nemusia vyhrať.

Nie preto, že ich odstránime z príbehu dieťaťa.

Ale preto, že dieťa umiestnime tam, kde má byť.

Do náručia.

Do bezpečia.

Do lásky.

A práve tieto stretnutia sú jedným z tých zásahov. Tichých, ale mocných. Miestom, kde sa môžeme zastaviť. Vydýchnuť. Zdieľať. Plakať. Smiať sa.

Byť spolu.

Ďakujem vám – Evka, Gitka, Monika, Veronika, Majka, Ivetka.

Ďakujem, Richard, že si to ako dobrovoľník  uniesol. /Hoc si sa pýtal. Ako sa to vôbec dá prežiť?!/

Ďakujem miestu -Penzión Tematín , ktoré vytvorilo  a vytvára už roky priestor, kde sa nepočúva len slovami, ale aj srdcom.

A ďakujem za to, že môžeme byť súčasťou niečoho, čo má skutočný význam.

Nie dokonalého….ale skutočného

„Trauma nemusí byť dedičstvom. Ak láska môže byť rozhodnutím.“

Viliam a tím Tenenet