Keď sa svet rozdelí na dva a človek zostane medzi nimi

Keď sa svet rozdelí na dva a človek zostane medzi nimi

Nie všetko, čo sa rozpadá navonok, je slabosť. Niekedy je to hlas duše, ktorú sme sa nenaučili počúvať.

Sú dni, keď sa svet javí ako pevný.Stromy stoja, domy držia, ľudia sa zdravia a život plynie v známych koľajach.A potom sú dni, keď sa niekomu ten istý svet rozlomí.Ticho. Nenápadne. Bez varovania.

Schizofrénia nie je len diagnóza.Je to príbeh človeka, ktorý sa ocitol medzi dvoma realitami –a ani jedna ho nechce pustiť celkom.

Pamätám si, ako dieťa susedu Gabiku.Nie ako „tú, o ktorej sa šepkalo“, ale ako tú, ktorá žila inak.Slobodnejšie. Odvážnejšie. Hlbšie.

Bola ako kniha, ktorú väčšina ľudí nedočítala.Možno preto, že bola príliš náročná.Možno preto, že sa báli vlastných otázok, ktoré v nich otvárala.

Videli jej pády.Ale nerozumeli jej výškam.

Je zvláštne, ako rýchlo vieme pomenovať človeka slovom „blázon“.A ako pomaly ho vieme pomenovať slovom „človek“.

Keď bežala nahá dedinou, ľudia videli hanbu.Ja ako dieťa som videlo otázku.A možno aj volanie.(vďaka Bohu deti sú čisté, veď je napísané…..buďte ako deti…..)

Nie všetky výkriky sú hlučné.Niektoré sa dejú v tichu zatiahnutých roliet.Niektoré majú podobu mlčania, únavy, straty chuti žiť.A niektoré prídu ako búrka – lebo inak by si ich nikto nevšimol.

Schizofrénia nie je len o tom, čo človek prežíva.Je aj o tom, čo prežíva jeho okolie.

O bratovi, ktorý vládal… až kým nevládal.O rodine, ktorá miluje… až kým nevyhorí.O systéme, ktorý lieči… ale nie vždy sprevádza.

Lebo lieky dokážu stíšiť hlasy,ale nedokážu nahradiť blízkosť.Nedokážu vytvoriť miesto, kde človek patrí.

A tak sa stáva, že návrat z nemocnice vedie… do prázdna.

Gabika čítala ďalej.Hudba jej zostala.Cigareta ako rituál, ako istota v neistote.

A možno aj cestovanie.Nie po krajinách, ale po vnútorných svetoch, kam my ostatní nemáme mapu.

Je jednoduché povedať: „mal brať lieky“.Je ťažšie pochopiť, že niekedy človek túži byť opäť sám sebou –bez spomalenia, bez hmly, bez vedľajších účinkov.A tak riskuje.Nie preto, že nechce žiť.Ale preto, že chce žiť naplno.

Tento deň nie je len o chorobe.Je o našej schopnosti zostať pri človeku, aj keď jeho svet nedáva zmysel.

Nie obchádzať.Nie šepkať.Nie zatvárať dvere.

Ale zostať.

Lebo schizofrénia nemá rada samotu.Nemá rada prázdno.Nemá rada, keď človeka uzavrieme len do „krabičky s liekmi“ a zabudneme na jeho život a sny.

Ona si potom nájde spôsob, ako na seba upozorniť.Niekedy bolestivo. Niekedy hlasno.Ale vždy – ako volanie.

A práve preto majú zmysel miesta, ktoré vytvárame v Tenenete.Psychosociálne centrá. Stacionáre. Terapeutické možnosti. Sociálne podniky. Komunitné centrá a iné...Priestory, kde sa nelieči len diagnóza, ale drží sa človek.

Kde sa nečaká na ďalšiu epizódu,ale buduje sa most medzi nimi.

Kde platí jednoduchá, no zásadná veta:aby nikto nezostal sám.

Gabika nie je len spomienka.Je pripomienka.

Že medzi nami žijú ľudia, ktorí vidia svet inak –a možno aj hlbšie, než si vieme pripustiť.

Že sloboda bez podpory môže bolieť.A podpora bez prijatia nestačí.

Že človek nie je jeho diagnóza.A že aj keď sa jeho svet rozpadá,on sám môže zostať celistvý –ak ho niekto drží.

"Najväčším liekom nie je ticho symptómov, ale prítomnosť človeka, ktorý neodíde”.

A my v Tenenete zostávame!

Viliam a tím Tenenet