Keď telo slabne, duša sa učí lietať

Nie každý môže vstať z postele.Ale každý môže niekomu pomôcť nezostať ležať v samote.

Sú dni, ktoré majú svoje meno.A potom sú dni, ktoré majú svoj príbeh.

Dnešný Svetový deň sklerózy multiplex nie je len o diagnóze.Je o ľuďoch, ktorí sa učia žiť v tele, ktoré ich niekedy neposlúcha.A o tých, ktorí sa učia zostať – aj keď by bolo jednoduchšie odísť.

Moje začiatky v pomáhajúcej profesii sa začali pred mnohými  rokmi.V Rimavskej Sobote. V jednej bytovke.Na mieste, kde za každými dverami býval príbeh – často ťažký, niekedy tichý, ale vždy hlboký.

Ľudia ležiaci, imobilní, s kombináciou telesného aj duševného znevýhodnenia.A ja – s úlohou, ktorá sa nedala presne pomenovať.

Byť tam.

Byť človekom pre človeka.

Priniesť knihu. Sadnúť si. Počúvať.Ísť na vychádzku. Mlčať. Alebo sa smiať.Vyplniť čas, ktorý by inak zostal prázdny – pohľadom na stenu, televízor alebo von z okna.

Každý byt mal svoje čaro.A každá duša svoj príbeh.

A medzi nimi bola aj Valéria.

Najprv klientka.Potom priateľka.

Keď som ju spoznal, chodila ešte o francúzskych barlách.Skleróza multiplex si ju však nevyberala pomaly.

Postupne prišiel vozík.A potom viac posteľ ako vozík.

Ale poviem Vám pravdu – bola to jazda.

Lebo my sme nezostali medzi štyrmi stenami.My sme vyšli von.

Do ulíc. Do obchodov. Do cukrární.Niekedy sa vozík menil na formulu 1 a smiech bol hlasnejší než akákoľvek diagnóza.

Valéria mala dar.Smiať sa tak, že ste sa začali smiať aj vy.

A potom boli chvíle, keď zaznelo adagio.Naša hudba.

Vtedy sa nesmialo.

Valéria plakala.A ja som cítil bezmocnosť, ktorú nedokážete naučiť nikoho zvládať.

Najradšej by som ju vtedy zobral na ruky a odniesol niekam,kde telo nebolí, kde hlas nezlyháva, kde dych nebolí.

Ale nemohol som.

Tak som zostal.

A držal jej nohu, keď sa triasla.A rozprával vtipné riekanky, ktoré ma učila v maďarskom jazyku.A učil sa, že nie všetko treba zastaviť – niektoré veci treba len prežiť spolu.

Valéria ma naučila viac než akákoľvek škola.

Prestal som sa sťažovať na rána, keď sa mi nechcelo vstávať.Lebo som vedel, že sú ľudia, ktorí by vstali – ale nemôžu.

Prestal som frflať na pracovné dni.Lebo som vedel, že sú ľudia, ktorí by pracovali aj šesť dní v týždni – keby mohli.

Začal som sa viac pozerať hore.Menej na zem.

Lebo Valéria lietala.

Nie telom.Ale dušou.

Hoci zostávala pripútaná k zemi, vnútorne bola vo výškach.A práve tam nachádzala slobodu.

Hovorili sme o láske.O vzťahoch. O živote.

Smiali sme sa.Pozerali romantické filmy.Robili módne prehliadky.

Učil som sa líčiť, lebo jej sa triasla ruka.Učil som sa pár slov po maďarsky – aj tie menej slušné, lebo v čase keď to viac bolelo to bola zázračná tabletka.A smiali sme sa viac, ako plakali.

Bola to škola života.

Nie o diagnóze.Ale o človeku.

Skleróza multiplex bola prítomná.Obmedzovala nás.

Ale my sme ju obchádzali.Predbiehali.Alebo ju jednoducho prijali a išli ďalej.

Nie bojom.Ale životom.

Ku koncu sa to zhoršilo.

Valéria odišla do zariadenia sociálnych služieb.Ešte sme si písali.

A potom odpovede prestali chodiť.

A ja som vedel.

Len som si to nechcel priznať.

Keď som sa dozvedel, že zomrela,zostal vo mne príbeh, ktorý trval rok a pol.

Krátky čas.Ale silný.Hlboký.Premieňajúci.

Verím, že sme si boli darom.

A to je možno najväčšie posolstvo dnešného dňa.

Skleróza multiplex je diagnóza.Ale človek zostáva človekom.

So svojou hodnotou.So svojím príbehom.So svojou schopnosťou milovať, smiať sa, túžiť, žiť.

A keď prídu obmedzenia,to najdôležitejšie je, aby nezostal sám.

Lebo samota bolí viac než choroba.

Ten projekt, v ktorom som ju spoznal, bol výnimočný.Po odchode opatrovateliek som prichádzal ja.

Niekedy som bol psychológ.Niekedy spoločník.Niekedy opatrovateľ.

A niekedy len človek.

Lebo keď ste s niekým naozaj,prestávate deliť, čo je vaša úloha a čo nie.

Na konci dňa nešla čiarka za splnenú úlohu.

Ale čiarka za spoločný život.

Za deň plný zážitkov.A plánov na ten ďalší.

Dnes ten projekt neexistuje.

A je to škoda.

Lebo práve takéto chvíle menia svet.Potichu. Bez veľkých slov.

Ak dnes počúvam adagio,občas si poplačem.

Ale nie zo smútku.

Z vďačnosti.

Za to, že som mohol byť súčasťou niečoho tak krásneho.

Ďakujem Ti, Valéria.

A verím,že raz sa stretneme.

A budeme sa mať na čom smiať.

Diagnóza môže zmeniť telo.Ale to, ako sa navzájom držíme v živote, mení všetko.

Viliam, Tenenet