Keď sa telo bojí

Strach má mnoho tvárí. Niektoré poznáme – ako keď sa zľakneme, lebo niečo buchne. Iné sú tiché, neviditeľné, a predsa nás držia pevne – ako keď roky žijeme v napätí, v ktorom sa telo už dávno unavilo kričať. A tak mlčí. Zamrznutie, útek, útok, či zdanlivý pokoj – to všetko sú len rôzne reči toho istého jazyka: náš organizmus sa snaží prežiť. Nie je to zbabelosť. Nie je to slabosť. Nie je to nedostatok sily. Je to biológia prežitia. V pomáhajúcej práci – aj v živote – stretávame ľudí, ktorí reagujú „neprimerane“. Kričia, plačú, bijú, stiahnu sa, ujdú, vypnú. Ale aj my sami, pracovníci, odborníci, rodičia, partneri – niekedy reagujeme rovnako. Nie preto, že by sme nevedeli, ale preto, že naše telo vie skôr, než my pochopíme. Telo si pamätá. Pamätá si zranenia, poníženia, hluk hádok, napätie z detstva, hlas otca, ktorý kričal, mamin plač, alebo chlad ticha. Pamätá si aj to, čo si už my nepamätáme – lebo pamäť buniek a nervového systému je staršia ako naša myseľ. A tak keď dnes niečo buchne, telo reaguje na včerajší strach. Niektorí sa v strese zmobilizujú. Ich telo vie konať, dýcha, organizuje, plánuje, pomáha iným. Iní zamrznú. Ako keby ich niekto odpojil. A ešte iní utečú. Fyzicky, alebo vnútorne – do alkoholu, práce, spánku, do mlčania. Každý z týchto spôsobov je v istom zmysle správny, lebo pomáha prežiť. Ale dlhodobo nás ničí. Preto je dôležité učiť sa odolávať stresu. Nie potláčať ho, nie „byť silný“, ale rozumieť mu. Základná výbava nie je hrdinstvo – je to spánok, jedlo, pohyb, voda, oddych, objatie, rozhovor. Endorfíny a oxytocín nenájdeme v tabletkách. Nájdeme ich vo vzťahoch, v spojení, v prijatí. My v Tenenete vieme, že stres sa nevyhýba nikomu – ani klientom, ani nám. A preto sa učíme. Od seba navzájom, od odborníkov, od Modrého anjela, ktorý nás nedávno školil o reakciách na krízu. Učíme sa, že vlastná výbava sa dá trénovať – v terapii, supervízii, rozhovore, vo výcviku, ale aj v obyčajnom uvedomení si: „Toto, čo cítim, je stres. Nie som slabý. Som človek.“ Je dôležité vedieť, v akom type stresu žijem: ten normálny nás posúva, kumulovaný nás vyčerpáva, chronický nás mení, a paralyzujúci nás zastavuje.Poznať to, rozlíšiť a reagovať – to je cesta k odolnosti. Začnime ešte skôr, než nás stres zlomí. Učme sa dýchať, uzemniť, zastaviť, rozprávať. Učme sa, že ticho po kriku nie je pokoj, a že plač po rokoch mlčania je liečba. Učme sa byť k sebe láskaví – aby sme mohli byť láskaví aj k iným. „Nie je hanbou báť sa. Hanbou je nepočuť telo, ktoré prosí o pokoj.“ Viliam a tím Tenenet