KRÁĽOVSKY BIELA

    Keď palica nie je palicou, ale očami

„Nie každá palica je iba palicou. Niektorá pomáha niesť telo. Iná pomáha prekonať cestu. A jedna jediná môže človeku pomáhať vidieť.“

Keď sa povie palica, možno si každý z nás predstaví niečo iné.

Možno turistickú palicu, ktorá pomáha pri výstupe do kopca.

Možno športové palice, ktoré nám pomáhajú pri chôdzi a zároveň nás učia správnemu držaniu tela.

Možno starú drevenú paličku človeka vo vyššom veku, ktorá mu dáva istotu pri vstávaní, pri prvom kroku, pri prechode cez cestu.

Možno vychádzkovú paličku, ktorá kedysi nebola iba oporou, ale aj znakom postavenia, elegancie či prestíže – zdobenú, vyrezávanú, s gravírovaním, niekedy dokonca s rodinným erbom.

Palica môže byť pracovným nástrojom.

Môže byť športovou pomôckou.

Môže byť rekreačným vybavením.

Môže byť oporou unaveného človeka.

A potom existuje jedna, ktorá je medzi nimi možno nenápadná, no pre mňa má v sebe zvláštnu dôstojnosť.

Biela palica.

Nie obyčajne biela.

Kráľovsky biela.

Pretože v určitých rukách už nie je iba predmetom.

Je očami.

Keď som bol dieťaťom, môj starý otec používal palicu.

Bol aj vartášom pri pasení dobytka. A keď si dnes na tú dobu spomeniem, vidím ho niekde v krajine, ktorú poznal možno lepšie než my poznáme svoje mestá.

Palica mu bola oporou.

Ale nielen oporou.

Vedela odhrnúť bodľačie.

Pomohla mu prejsť miestami, kde bola cesta skôr tušením než cestou.

Pomáhala mu kliesniť si priechod v nedostupnom teréne.

Keď bol unavený, mohol sa o ňu oprieť.

A možno bola v určitých chvíľach aj jeho jedinou spoločníčkou.

Okrem psíka.

Okrem neba nad hlavou.

A okrem pôdy pod nohami.

Keď si na to dnes spomeniem, uvedomujem si, že palica človeka sprevádza ľudstvom už veľmi dlho.

Človek si ju nevymyslel preto, aby bol slabší.

Vymyslel si ju preto, aby mohol ísť ďalej.

Možno práve preto máme dnes toľko rôznych podporných „palíc“ pre život.

Máme barličky.

Máme zábradlia.

Máme vozíky.

Máme načúvacie prístroje.

Máme okuliare.

Máme protézy.

Máme technológie.

Máme ľudí.

Máme rodiny.

Máme odborníkov.

Máme služby.

Máme niekoho, kto nás chytí, keď strácame rovnováhu.

A možno je dôležité si priznať jednu vec:

Potrebovať oporu nie je zlyhanie.

Nie je hanbou oprieť sa.

Nie je hanbou povedať:

„Toto sám nezvládnem.“

Veď napokon celý život stojíme na niečom, čo nás presahuje.

Na dôvere.

Na vzťahoch.

Na ľuďoch.

Na skúsenosti.

Na nádeji.

A potom príde chvíľa, keď sa svet človeka začne meniť.

Najskôr možno nepatrne.

Trochu horšie vidí.

Niečo prehliadne.

Zakopne.

Nevidí schod.

Nerozozná tvár.

Nevidí prekážku.

A možno ešte dlho nechce pripustiť, že sa niečo deje.

Pretože prijať bielu palicu nemusí byť vôbec jednoduché.

Poznám ľudí, ktorí ju odmietli.

Poznám ľudí, ktorí sa s ňou dlho nevedeli zladiť.

A poznám aj ľudí, ktorí si k nej postupne vytvorili vzťah.

Učili sa jej.

Ona učila ich.

Skúšali, kde začína obrubník.

Kde je schod.

Kde je prekážka.

Ako znie priestor.

Ako sa mení povrch.

Ako sa správa v známom prostredí a ako v úplne neznámom.

A postupne sa vylaďovali.

Človek a palica.

Niečo, čo sa môže na prvý pohľad zdať neuveriteľné.

A predsa je to nesmierne ľudské.

Pretože v skutočnosti nejde iba o techniku.

Ide o vzťah založený na dôvere.

O akýsi tichý kontrakt:

Ja ti budem dôverovať a ty mi pomôžeš nájsť cestu.

A čím viac o tom premýšľam, tým menej dokážem bielu palicu vnímať ako predmet.

Pretože ak niečo človeku čiastočne nahrádza zrak, poskytuje mu bezpečie, orientáciu, pokoj a možnosť samostatne kráčať svetom, potom to už nie je iba nástroj.

Je to oveľa viac.

A možno práve tu začína skutočné posolstvo Dňa bielej palice.

Nie je iba o tom, aby sme si jeden deň v roku povedali:

„Musíme rešpektovať nevidiacich.“

To by bolo príliš málo.

Ani nejde iba o to, aby sme vedeli, že biela palica znamená, že človek nevidí alebo vidí veľmi obmedzene.

Ide o niečo oveľa hlbšie.

Ide o jeho právo ísť vlastnou cestou.

O právo rozhodovať o svojom živote.

O právo byť samostatný.

O právo zastaviť sa.

O právo zablúdiť.

O právo skúšať.

O právo urobiť chybu.

A predovšetkým o právo nebáť sa vykročiť.

Pretože človek s bielou palicou nepotrebuje, aby sme zaňho žili jeho život.

Potrebuje, aby sme mu v ňom nevytvárali ďalšie prekážky.

Možno práve preto ma biela palica učí niečo aj o inklúzii.

Inklúzia nie je iba o tom, že niekoho pustíme dnu.

Je aj o tom, či mu dovolíme bezpečne prejsť cestou, ktorou už kráča.

V pomáhajúcej profesii vieme, že pomoc nie je vždy o tom, že niečo urobíme za druhého človeka.

Niekedy je pomocou to, že vytvoríme podmienky, aby to mohol urobiť sám.

A toto je pre mňa na bielej palici nádherné.

Ona nekráča za človeka.

Ona nekráča namiesto neho.

Ona mu nehovorí:

„Neboj sa, ja rozhodnem, kam pôjdeš.“

Ona akoby hovorila:

„Poď. Skús. Ja ti pomôžem zistiť, čo je pred tebou.“

Aká nádherná podoba podpory.

Nie závislosť.

Nie preberanie kontroly.

Nie ľútosť.

Dôvera.

A práve preto som si pri tejto téme spomenul aj na našu Hálku, kolegyňu garantku služby včasnej intervencie a zrakovú pedagogičku.

Zažil som, ako trénuje deti, ale nielen deti, v nadobúdaní dôvery v jej pomoc a moc.

A zažil som aj niečo, čo vo mne zostalo.

Vidiel som, ako učila vidiacu mamičku pochopiť, čo vlastne znamená sprevádzať jej nevidiaceho alebo postupne zrak strácajúceho synčeka.

Ako sa má pohybovať vedľa neho.

Kedy pomôcť.

Kedy nechať priestor.

Čo znamená sprevádzať a čo už môže byť nevedomým preberaním kontroly.

Ako pochopiť svet človeka, ktorý ho nevníma rovnakým spôsobom ako ona.

A vtedy som si znovu uvedomil, že niekedy neučíme iba človeka so zrakovým znevýhodnením.

Učíme jeho okolie vidieť inak.

A možno práve v tom je jeden z najväčších zázrakov pomáhajúcej práce.

Bol to pre mňa silný moment.

A áno, priznávam, že keď o ňom dnes píšem, mám slzy v očiach.

Pretože takéto malé a veľké zázraky sa dejú aj u nás v Tenenete.

Nie vždy ich vidí verejnosť.

Nie vždy sa zmestia do výročnej správy.

Nie vždy sa dajú vyjadriť číslom.

Ale sú.

V jednom dieťati, ktoré sa naučí dôverovať.

V jednej mame, ktorá pochopí.

V jednom otcovi, ktorý prestane robiť veci za svoje dieťa a začne kráčať vedľa neho.

V jednom človeku, ktorý si po mnohých odmietnutiach prvýkrát vezme bielu palicu do ruky a povie si:

„Dobre. Skúsim to.“

A možno práve toto je chvíľa, keď sa z predmetu stáva vzťah.

Skúsme si dnes urobiť malý experiment.

Nie preto, aby sme sa zahrali na nevidiacich.

Ale aby sme na chvíľu pochopili vlastnú bezmocnosť.

Skúste sa niekedy v bezpečných podmienkach postaviť do priestoru, ktorý nepoznáte.

Bez svetla.

Bez obrazovky.

Bez automatického rozsvietenia.

Bez toho, aby ste sa mohli pozrieť, čo je pred vami.

Len chvíľu.

Koľkokrát narazíte?

Koľkokrát zakopnete?

Koľkokrát sa otočíte nesprávnym smerom?

Koľkokrát zanadávate?

Koľkokrát si poviete:

„Vzdávam sa, tak, toto nedám.“

A koľko času vydržíte, kým siahnete po telefóne a zapnete si svetlo?

Pretože my ho máme.

Stačí jeden dotyk.

A zrazu vidíme.

Človek, ktorý svetlo nemá, však potrebuje inú cestu.

A jednou z tých ciest je práve biela palica.

Jeho orientácia.

Jeho bezpečie.

Jeho istota v neistote.

Jeho spôsob, ako si v neznámom priestore vytvárať obraz sveta.

A možno preto dnes nechcem hovoriť iba o bielej palici.

Chcem hovoriť o všetkých našich životných paliciach.

O všetkom, o čo sa počas života opierame.

Pretože každý z nás ich potrebuje.

Niekto má človeka.

Niekto rodinu.

Niekto vieru.

Niekto terapiu.

Niekto psa.

Niekto hudbu.

Niekto svoju záhradu.

Niekto svoju prácu.

Niekto palicu.

Niekto vozík.

Niekto načúvací prístroj.

Niekto ruku druhého človeka.

A nikto z nás by nemal byť zosmiešňovaný preto, že potrebuje niečo, čo mu pomáha stáť pevnejšie.

Veď opora neznižuje hodnotu človeka.

Naopak.

Umožňuje mu pokračovať.

Biela palica je pre mňa preto zvláštnym grálom medzi palicami.

Nie preto, že by bola hodnotnejšia ako všetky ostatné.

Ale preto, že v sebe nesie príbeh človeka, ktorý sa rozhodol napriek strate kráčať ďalej.

Je v nej kus odvahy.

Kus neistoty.

Kus učenia.

Kus dôvery.

Kus závislosti.

Kus samostatnosti.

Kus pokoja.

Kus strachu.

A predovšetkým kus života.

A možno aj preto by sme sa pri nej nemali zastaviť iba pri otázke:

„Ako mám reagovať, keď vidím človeka s bielou palicou?“

Skúsme si položiť inú otázku:

„Aké prekážky mu vytvárame my?“

Zaparkované auto na chodníku.

Kolobežka ponechaná uprostred cesty.

Nevhodne umiestnená reklamná tabuľa.

Prekážka, ktorú vidíme, ale neodstránime.

A možno aj naša ľahostajnosť.

Pretože niekedy najväčšou prekážkou nie je schod.

Je ňou človek, ktorý ho mohol odstrániť, ale neurobil to.

A tak si dnes, v tento významný deň, skúsme všimnúť bielu.

Nie ako farbu.

Ako posolstvo.

Posolstvo o človeku, ktorý chce kráčať.

O človeku, ktorý sa učí dôverovať.

O človeku, ktorý možno stratil zrak, ale nestratil právo vidieť svoj život vlastným spôsobom.

A možno si pri najbližšom stretnutí s bielou palicou skúsme uvedomiť, že pred nami nestojí „nevidiaci“.

Pred nami stojí človek.

Človek so svojimi túžbami.

So svojimi obavami.

So svojimi plánmi.

So svojou rodinou.

So svojou dôstojnosťou.

So svojou cestou.

A v ruke má niečo, čo mu pomáha túto cestu nájsť.

Biela palica nie je iba ukazovateľom toho, že máme akceptovať a rešpektovať.

To by bolo príliš plytké.

Biela palica je pripomienkou, že človek môže byť odkázaný na pomoc a pritom zostať slobodný.

Že môže potrebovať oporu a pritom zostať silný.

Že môže byť závislý od pomôcky a pritom nezávislý vo svojom rozhodovaní.

Že môže nevidieť cestu očami a napriek tomu ju dokáže nájsť.

A že niekedy najväčším darom, ktorý môžeme človeku dať, nie je viesť ho.

Ale dôverovať mu, že dokáže kráčať.

Možno práve preto je biela palica kráľovsky biela.

Nie preto, že by bola dokonalá.

Ale preto, že v rukách človeka nesie niečo nesmierne vzácne:

oči, bezpečie, pokoj, dôveru, samostatnosť a nádej, že cesta pokračuje.

A možno by sme si dnes všetci mali položiť jednu poslednú otázku:

Keby som dnes nevidel, komu alebo čomu by som dokázal dôverovať?

A potom možno ešte jednu:

Bol by som ja sám človekom, ktorému by mohol niekto dôverovať ako svojej opore?

Pretože život je plný ciest, ktoré nevidíme.

A všetci raz potrebujeme niečo, čo nám pomôže kráčať.

Niekedy palicu.

Niekedy človeka.

Niekedy slovo.

Niekedy ruku.

Niekedy vieru.

A niekedy jednoducho niekoho, kto zostane vedľa nás, kým sa znovu naučíme dôverovať vlastným krokom.

„Biela palica nehovorí: Nevidím. Hovorí: Aj keď nevidím, kráčam. A prosím svet okolo seba, aby mi v tejto ceste nestaval ďalšie prekážky.“

Viliam a tím Tenenet