Najväčší dar? Byť tam.

Najväčší dar? Byť tam.

/O pozornosti, láskavosti a potrebe nezabudnúť pritom na seba/

„Niekedy človek nepotrebuje, aby sme mu vyriešili život. Potrebuje len vedieť, že v ňom na chvíľu niekto naozaj zostal.“

28.august nám pripomína Deň pozornosti. Zároveň prebieha Týždeň láskavosti k ľudstvu, ktorý nás od 25. do 31. augusta pozýva k vedomému konaniu dobra.

Keď sa povie pomoc, často si predstavíme niečo veľké.

Peniaze.Potraviny.Oblečenie.Pomôcky pre deti.Zabezpečenie bývania.Drahé zdravotnícke či terapeutické pomôcky.Dobročinnú zbierku.Projekt.Grant.

A áno – svet takéto veci potrebuje. Sú ľudia, ktorým bez materiálnej pomoci jednoducho nepomôžeme. Sú rodiny, ktoré potrebujú strechu nad hlavou, dieťa, ktoré potrebuje pomôcku, človek, ktorý potrebuje liečbu, rodina, ktorá nemá z čoho nakúpiť.

Nemali by sme však zabudnúť na jednu zvláštnu vec.

To najcennejšie, čo môžeme niekomu dať, niekedy nestojí vôbec nič.

Kedy ste naposledy naozaj pohladili svoju manželku?

Nie automaticky pri odchode z domu. Nie zo zvyku.Ale tak, aby cítila: Som tu. Vidím ťa. Si pre mňa dôležitá.

Kedy ste povedali svojmu manželovi:

„Vieš, že si pre mňa cenný? Že bez teba by bol môj svet iný?“

Kedy ste povedali svojmu dieťaťu, ktoré vám pomáha s bábätkom, so súrodencom so zdravotným znevýhodnením alebo jednoducho nesie spolu s vami časť každodenného života:

„Ďakujem ti. Vážim si to. Tvoja pomoc nie je samozrejmosť.“

Kedy ste povedali svojmu dospievajúcemu dieťaťu, ktoré práve „vystreľuje na všetky strany“, že je vaším dieťaťom, vaším pokračovaním a že ho máte radi aj vtedy, keď mu nerozumiete?

Kedy ste povedali svojim rodičom:

„Ďakujem vám za to, kým som.“

A možno ešte ťažšia otázka:

Kedy ste to povedali sami sebe?

Kedy ste sa na chvíľu zastavili a povedali si:

„Napriek tomu, čo sa mi stalo, som to zvládol.“

„Napriek tomu, čo mi chýbalo v detstve, som dokázal ísť ďalej.“

„Napriek nevydarenému vzťahu, sklamaniam, pádom a ranám mám stále svoju hodnotu.“

„Som dôležitý.“

Možno práve tu sa začína skutočná pozornosť.

Nie iba pozornosť voči druhým, ale pozornosť voči sebe.

Pretože človek môže byť celý život mimoriadne láskavý k iným a pritom byť krutý sám k sebe.

Môže rozdávať úsmevy, počúvať, zachraňovať, pomáhať, sprevádzať, utešovať a podávať ruky ľuďom, ktorí padajú – a pritom si nikdy nepoložiť otázku:

„A kto drží mňa?“

V pomáhajúcich profesiách je to obzvlášť dôležité.

Niekedy sa do pomoci druhým vrháme preto, že veľmi dobre poznáme bolesť. Vieme, aké je to byť odmietnutý. Vieme, aké je to nemať naplnené potreby. Vieme, aké je to čakať, kým si nás niekto všimne.

A práve vlastná skúsenosť bolesti môže byť veľkou motiváciou pomáhať.

Ale môže sa stať aj pascou.

Ak svoje vlastné rany nepoznáme, neošetríme a nepochopíme, môžeme si prostredníctvom pomoci druhým začať nevedome liečiť sami seba.

Potom už nepomáhame iba preto, že to potrebuje človek pred nami.

Pomoc môže začať napĺňať aj naše vlastné nenaplnené potreby.

Potrebujeme byť potrební.Potrebujeme uznanie.Potrebujeme vďaku.Potrebujeme zachraňovať.Potrebujeme mať pocit, že bez nás to druhí nezvládnu.

A to je veľmi nebezpečné miesto.

Pretože pomoc má slúžiť potrebám človeka, ktorému pomáhame – nie našej potrebe byť jeho záchrancom.

Spasiteľov svet nepotrebuje veľa.

Spasiteľ bol a je len jeden.

My ostatní potrebujeme predovšetkým vedieť, kde sú naše hranice, kde končí naša zodpovednosť a kde začína zodpovednosť druhého človeka za jeho vlastný život.

Aj preto má v pomáhajúcich profesiách svoje nezastupiteľné miesto terapia, supervízia a intravízia.

Nie preto, že by sme boli slabí.

Práve naopak.

Preto, aby sme mohli zostať silní tam, kde nás ľudia potrebujú.

Aby sme dokázali otvoriť zásuvky, ktoré sme roky držali zatvorené. Aby sme sa dokázali pozrieť do trinástej komnaty, ktorú sme zamkli niekoľkými zámkami, pretože kedysi bolo jednoduchšie tváriť sa, že tam nie je.

Lenže zatvorená bolesť nezmizne.

Čaká.

A niekedy sa ozve práve vtedy, keď máme pomáhať niekomu inému.

Prešiel som si tým tiež.

A dnes viem, že liečenie starých rán nie je slabosť. Je to investícia do schopnosti byť pre druhých skutočne prítomný.

Preto by otázka pozornosti voči druhým mala niekedy začínať úplne inde:

Ako sa mám ja?

Ako sa cítim?

Kto sa stará o mňa?

Mám kde načerpať?

Viem povedať nie?

Viem požiadať o pomoc?

Viem si oddýchnuť bez pocitu viny?

Viem prijať starostlivosť tak, ako ju rozdávam?

To nie je egoizmus.

To je vlastné zazdrojovanie.

Pretože vyčerpaný človek môže ešte stále dávať.Len už často dáva zo svojich posledných síl.

A keď rozdávame iba to, čo nám zostalo, jedného dňa nemusí zostať nič.

Počas mnohých rokov práce s ľuďmi som sa opakovane stretával s tým, že niekedy viac než veľká materiálna pomoc pomohol človeku dialóg, objatie, pohľad, podaná ruka, pohár vody, spoločné posedenie, záujem a obyčajné vypočutie.

Nie vždy bolo potrebné niečo vyriešiť.

Niekedy bolo potrebné iba byť.

Byť tam.

Nepozerat na hodinky.

Neutekat.

Neodpovedať hneď radou.

Nesúdiť.

Nevysvetľovať.

Len byť citlivý na potreby človeka pred nami.

Možno práve toto je jedna z najťažších škôl života.

Vysoká škola pomáhajúcej profesie.

Naučiť sa pomáhať bez toho, aby sme vlastnou pomocou ovládali.

Naučiť sa byť blízko bez toho, aby sme prekračovali hranice.

Naučiť sa počúvať bez potreby okamžite opravovať.

Naučiť sa podať ruku bez toho, aby sme druhého človeka ťahali tam, kam ešte nie je pripravený ísť.

A naučiť sa byť láskaví k druhým bez toho, aby sme prestali byť láskaví k sebe.

Možno preto dnes nemusíme urobiť nič veľkolepé.

Možno stačí niekomu povedať:

„Som rád, že ťa mám.“

„Vidím, že sa trápiš.“

„Ako sa naozaj máš?“

„Ďakujem.“

„Môžem si k tebe sadnúť?“

Alebo jednoducho niekoho chytiť za ruku.

A možno dnes potrebujeme tú ruku podať aj sami sebe.

Pretože pozornosť nie je iba schopnosť všimnúť si druhého človeka. Je to aj schopnosť všimnúť si seba.

A láskavosť nie je iba to, čo dávame svetu.

Je to aj spôsob, akým sa správame k vlastnému príbehu.

K svojim chybám.

K svojim ranám.

K svojmu unavenému telu.

K svojmu životu.

Možno práve odtiaľ sa začína skutočná pomoc.

Nie veľkým gestom.

Ale malým zastavením.

Pohľadom.

Dotykom.

Slovom.

Tichom.

Prítomnosťou.

Byť pre druhého človeka môže byť niekedy tým najväčším darom, aký mu dokážeme dať.

A možno by bolo krásne, keby sme si z Dňa pozornosti a Týždňa láskavosti neodniesli iba jednu peknú myšlienku na konci augusta.

Ale nový spôsob života.

Viac si všímať.

Viac počúvať.

Viac ďakovať.

Viac odpúšťať.

Viac sa dotýkať života druhých citlivo.

A možno aj trochu menej zachraňovať celý svet.

A viac sa pýtať:

„Čo dnes potrebuje človek predo mnou?“

A potom:

„A čo dnes potrebujem ja?“

Pretože keď sa naučíme byť pozorní aj k sebe, naša láskavosť voči druhým nebude vychádzať z vyčerpania, povinnosti či potreby byť potrební.

Bude vychádzať zo zdroja.

A zo zdroja sa dá dávať oveľa dlhšie.

Buďme teda láskaví k svetu.Ale nezabúdajme, že aj my sme jeho súčasťou.

A možno dnes niekomu nepomôžeme peniazmi, nákupom ani veľkým projektom.

Možno mu iba venujeme päť minút.

Pohľad.

Úsmev.

Pohár vody.

Podanú ruku.

Objatie.

Alebo vetu:

„Som tu. Vidím ťa. A záleží mi na tebe.“

Niekedy je to viac, než si dokážeme predstaviť.

„Nemusíme zachrániť celý svet. Niekedy stačí, ak si dnes všimneme jedného človeka, ktorý potrebuje, aby sme pri ňom chvíľu zostali.“

Viliam a tím Tenenet