Nezábudka. Nezabúdajme na to, čo nie je samozrejmosťou.

    O všedných daroch života, ktoré môžu byť pre niekoho nedosiahnuteľným želaním

„To, čo dnes považujeme za obyčajný deň, môže byť pre niekoho snom, na ktorý už takmer prestal dúfať.“

Deň nezábudky (National Forget-Me-Not Day) vnímam ako oveľa viac než len symbolickú pripomienku. Je pozvaním nezabúdať. Nie iba na ľudí, ktorí vstúpili do nášho života, ale aj na to, aké krehké je všetko, čo často považujeme za samozrejmé.

Nezabúdajme, že zobúdzať sa v bezpečí, vyspatý a bez strachu nie je samozrejmosť. Zaspávať v pokoji a tešiť sa na ráno tiež nie. Mať okolo seba rodinu, milujúcich ľudí a niekoho, komu môžeme povedať, ako sme prežili deň, nie je samozrejmosťou. Rovnako ako nie je samozrejmé vstávať do práce, na ktorú sa tešíme, vracať sa domov k svojim blízkym, plánovať si víkend, dovolenku či Vianoce a vedieť, s kým ich budeme tráviť.

Nie je samozrejmosťou sadnúť si k stolu, s chuťou sa najesť a nebyť pri tom sám. Mať možnosť vychovávať svoje deti, tešiť sa z vnúčat, sledovať ich rast a zostarnúť obklopený ľuďmi, ktorí nás poznajú a majú radi.

A potom sú tu veci, o ktorých sa hovorí ťažšie.

Nie je samozrejmosťou mať zápästia bez stôp po opakovaných pokusoch ukončiť vlastný život. Nie je samozrejmosťou obliecť si tričko s krátkym rukávom bez obáv, že niekto uvidí jazvy, ktoré rozprávajú o bolesti, ktorú sme nedokázali uniesť. Nie je samozrejmosťou mať na stole iba koreničku, a nie vedľa nej aj nádobku plnú liekov, ktoré človeku pomáhajú zvládať každý ďalší deň. Nie je samozrejmosťou nemať doma fľašu, ktorá sa z príležitostného pohostenia stala každodenným spôsobom, ako umlčať vlastné trápenie.

Nie je samozrejmosťou mať presvetlený byt, roztiahnuté žalúzie a závesy, vpúšťať dnu slnečné lúče a tešiť sa z nich. Pretože niekto sa pred svetlom ukrýva. Nie preto, že by nemal rád slnko, ale preto, že jeho bolesť, choroba alebo psychické prežívanie mu nedovoľujú zniesť ani to, čo nám prináša radosť.

Nie je samozrejmosťou byť čulý, pohotový a mať telo, ktoré nás poslúcha. Niekedy nám vlastné telo a mozog začnú dávať stopku. Ruky, nohy či jazyk už neslúžia tak, ako sme boli zvyknutí. A človek, ktorý ešte nedávno všetko zvládal, zrazu potrebuje pomoc pri úkonoch, nad ktorými predtým ani nerozmýšľal.

Nie je samozrejmosťou pozerať sa na detský kočík bez bolesti. Pre niekoho je to krásny obraz nového života, pre iného pripomienka kočíka, ktorý kedysi tlačil, no dnes už zostal prázdny. A sú aj takí, ktorí sa naň nedokážu pozrieť bez sĺz, pretože ich príbeh rodičovstva sa skončil inak, než si vysnívali.

A nie je samozrejmé ani to, že máme ešte komu povedať ďakujem, prepáč, mám ťa rád či chýbaš mi. Niektorých ľudí sme už vyprevadili a ich miesto zostalo prázdne. Vtedy si uvedomíme, aké vzácne bolo mať možnosť zavolať, stretnúť sa, objať alebo len tak spolu mlčať.

Keď sa na tieto situácie pozrieme bližšie, zistíme, že za každou z nich je konkrétny človek. Nie diagnóza, nie problém, nie štatistika. Človek s vlastným príbehom, stratami, nenaplnenými túžbami, obavami a niekedy aj s veľmi malou nádejou, že sa niečo môže zmeniť.

Práve preto má nezábudka taký význam. Nemala by zostať iba kvetom, ktorý si na jeden deň pripneme na oblečenie alebo zverejníme na sociálnej sieti. Mala by sa stať pripomienkou našej každodennej ľudskosti.

V TENENET-e aj v ďalších pomáhajúcich profesiách sa stretávame s ľuďmi, ktorých životné okolnosti priviedli na miesta, kam by sa nikto z nás dobrovoľne nechcel dostať. S ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc pri rekonštrukcii svojho života, pri hľadaní bezpečia, pri návrate k vzťahom, práci, rodine či k sebe samým. A vieme, že pomoc sa nezačína až otvorením ambulancie, vstupom do poradne alebo vypísaním žiadosti.

Pomoc sa začína oveľa skôr.

Niekedy rozhovorom. Niekedy všímavým pohľadom. Podržaním dverí výťahu, ponukou prechádzky, pozvaním na oslavu, kávu alebo obyčajnou otázkou: „Ako sa naozaj máš?“ Niekedy tým, že človeka neobídeme, keď vidíme, že sa mu nedarí. A niekedy aj tým, že dokážeme rozpoznať, kedy už naša ľudská blízkosť nestačí a je potrebné ponúknuť odbornú pomoc.

Nemusíme byť všetci psychológmi, sociálnymi pracovníkmi ani terapeutmi. Môžeme však byť ľuďmi, ktorí si všímajú. Ktorí neodsudzujú. Ktorí sa neboja opýtať a dokážu zostať pri druhom aj vtedy, keď jeho príbeh nie je jednoduchý.

Pomoc totiž nemá iba jednu adresu ani jedny koľaje. Tie sme jej často vytvorili my sami. Skúsme preto robiť výhybky, otvárať nové cesty a rozsvietiť naše pomyselné svetelné križovatky na zeleno. Aby sa človek, ktorý hľadá pomoc, nemusel opakovane vracať na začiatok, vysvetľovať svoju bolesť a dokazovať, že si ju zaslúži.

A ešte na niečo nezabúdajme. Nie každý, kto sa usmieva, je šťastný. Nie každý, kto chodí do práce, zvláda svoj život. Nie každý, kto mlčí, nemá čo povedať. A nie každý, kto odmieta pomoc, ju nepotrebuje. Niekedy za tým stojí hanba, strach, skúsenosť s odmietnutím alebo jednoducho vyčerpanie z toho, že človek už nevie, ako o pomoc požiadať.

Možno práve dnes máme príležitosť urobiť niečo malé, čo bude pre niekoho znamenať veľmi veľa. Zavolať človeku, na ktorého sme dlho nemysleli. Pozvať niekoho, kto zostáva sám. Všimnúť si kolegu, ktorý sa zmenil. Vypočuť suseda. Ponúknuť pomoc rodine, ktorá už dlho nesie viac, než dokáže uniesť.

A ak sa niekto nachádza v bezprostrednom ohrození, nezostaňme iba pri dobrom slove. Pomôžme mu dostať sa k bezpečiu a odbornej pomoci.

Nezábudka nám pripomína, že nesmieme zabúdať na druhých. Ja by som k tomu pridal ešte jednu myšlienku: nezabúdajme ani na to, aké veľké dary sa ukrývajú v našich obyčajných dňoch. Možno práve dnes máme všetko, po čom niekto iný túži. A možno zajtra budeme my potrebovať niekoho, kto si všimne, že už nevládzeme.

Preto nezabúdajme. Nie iba dnes, nie iba pri príležitosti symbolického dňa, ale každý deň. Lebo svet sa nestáva ľudskejším tým, koľko pekných slov o pomoci vyslovíme, ale tým, koľkokrát sa rozhodneme podať ruku človeku, ktorý ju práve potrebuje.

„Nezábudka je malý kvet, ale jej posolstvo je veľké: nezabudni na človeka vedľa seba. Možno práve tvoja všímavosť bude tým prvým svetlom, ktoré mu ukáže cestu späť.“

Viliam a tím TENENET