VILOVINY
NEZATVÁRAJME DVERE RADOSTI
NEZATVÁRAJME DVERE RADOSTI
„Nie vždy môžeme rozhodnúť, čo sa nám v živote stane. Môžeme však rozhodnúť, či si popri tom všimneme aj to krásne, čo nám život ešte stále ponúka.“
Medzinárodný deň pozitívneho myslenia, ktorý sme si pripomenuli 13. septembra, by možno mohol byť oveľa viac než len ďalším dňom v kalendári.
Možno by mohol byť malým zastavením.
Takým, pri ktorom sa na chvíľu prestaneme sťažovať na svet a skúsime sa pozrieť, či sme si náhodou niektoré dvere k radosti nezavreli sami.
Pretože priznajme si – niekedy to robíme všetci.
Neprší a je to hrozné.
Začne pršať a povieme si:
„Aký čas! Práve teraz musí pršať, keď je jarmok.“
Svieti slnko a sťažujeme sa, že je horúco.
Zamračí sa a už nám chýba slnko.
Nehýbe sa vzduch a túžime po vánku.
Zafúka a frfleme, že fučí.
Ráno musíme vstávať.
Večer sme unavení.
U susedov je oslava – a už premýšľame, prečo robia hluk.
Niekto sa nahlas smeje a dokážeme k tomu pridať:
„Nech sa nerozpučí, veď po smiechu býva plač.“
A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho.
Niekedy mám pocit, že človek sa dokáže naučiť hľadať dôvod, prečo niečo nejde, omnoho rýchlejšie, než dôvod, prečo by to mohlo byť krásne.
A pritom život je taký zvláštny.
Často nám ponúkne niečo pekné práve vtedy, keď sme to vôbec nečakali.
Len to musíme uvidieť.
Pozitívne myslenie totiž podľa mňa neznamená, že budeme celý deň chodiť s úsmevom a presviedčať seba aj ostatných, že všetko je úžasné.
Nie je.
Život bolí.
Prichádzajú straty, choroby, sklamania, únava, neistota, osamelosť aj chvíle, keď človek jednoducho nemá silu byť pozitívny.
A bolo by nespravodlivé hovoriť človeku, ktorý práve plače, aby sa jednoducho usmial.
Pozitívne myslenie nie je popieranie bolesti.
Je to schopnosť nedovoliť bolesti, aby nám vzala aj všetko ostatné.
Je to schopnosť povedať si:
Áno, dnes sa mi niečo nepodarilo, ale nie všetko.
Áno, niečo ma bolí, ale ešte stále mám niekoho, koho môžem objať.
Áno, dnes je ťažký deň, ale možno príde jeden malý okamih, ktorý bude stáť za to.
Áno, život nie je dokonalý, ale stále je životom.
A práve v tejto súvislosti si stále viac uvedomujem, koľko šťastia si dokážeme zablokovať ešte skôr, než vôbec dostane šancu prísť.
Niekto nás pozve.
A my okamžite hľadáme dôvody, prečo nepôjdeme.
Je tam veľa ľudí.
Bude to drahé.
Bude zima.
Možno bude pršať.
Nemám čo na seba.
Som unavený.
Nikto tam nebude.
Aj tak to nebude nič výnimočné.
A potom zostaneme doma.
A možno sa nestane nič zlé.
Ale nestane sa ani nič krásne.
A práve to je niekedy škoda.
Moja mamina vie na každú ponuku vystrieľať hneď niekoľko dôvodov, prečo to nie je dobrý nápad.
Má to akoby zakódované.
Keď jej poviem, že niekam pôjdeme, často príde prvá vlna dôvodov, prečo nie.
A ja som sa kedysi snažil túto jej vlastnosť meniť.
Presviedčal som.
Argumentoval.
Diskutoval.
Niekedy možno až tlačil.
Chcel som, aby bola šťastná.
Lenže šťastie sa nedá prikázať.
Nedá sa človeku vložiť do rúk.
A už vôbec nie nasilu.
Človeku môžeme ponúknuť príležitosť.
Môžeme otvoriť dvere.
Môžeme povedať: „Poď, skúsme.“
Ale prejsť nimi musí každý sám.
A tak som sa naučil viac ponúkať a menej tlačiť.
Prvý koncert.
Prvé wellness.
Ďalšie malé výlety.
Nie vždy povedala áno.
Ale niekedy áno.
A z tých „áno“ vznikli krásne fotografie, príbehy a spomienky.
A možno práve to je cesta.
Nie nútiť človeka k radosti.
Ale nechať mu možnosť, aby ju stretol.
Dnes to bolo podobné.
Trnavský jarmok.
Prvá reakcia?
Veľa ľudí.
Všetko je drahé.
Všetko máme.
Nič nepotrebujeme.
Lokše a kačku si predsa urobíme doma, keď máme v mrazničke mäso a kapustu.
A možno by sa tým celý príbeh skončil.
Lenže...
Vnučka Emka mala narodeniny.
A chcela ich spojiť s jarmokom.
A to už bolo niečo iné.
A tak sme išli.
Od desiatej rána do siedmej večer.
Dvadsaťtisíc krokov.
Teplo.
Tričká.
Smiech.
Hudba.
Jedlo.
Tancovanie.
Spev.
Malé nákupy.
Ľudia.
Atmosféra.
Rodina.
A keď som sa na to pozeral, uvedomil som si, že vôbec nejde o tých dvadsaťtisíc krokov.
Ani o počasie.
Ani o lokše.
Ani o to, čo sme si kúpili.
To najdôležitejšie bolo, že sme boli spolu.
Pretože spolu je niečo iné ako jednotlivo.
Ak by mamina zostala doma, možno by jej nič nechýbalo.
Možno by mala pokoj.
Možno by si povedala, že doma jej bude najlepšie.
Ale prišla by o jeden deň.
O jeden spoločný deň.
A spolu s ňou by sme oň prišli aj my.
A práve takéto chvíle sú v živote možno oveľa vzácnejšie, než si v danom okamihu dokážeme uvedomiť.
Nevieme totiž, koľko ich ešte máme.
Nevieme, koľko spoločných rán.
Koľko nedieľ.
Koľko narodenín.
Koľko prechádzok.
Koľko obyčajných rozhovorov.
Koľko spoločných jedál.
Koľko príležitostí povedať: „Poď, pôjdeme spolu.“
A preto ma niekedy desí, ako ľahko dokážeme odmietnuť obyčajnú ponuku.
Nie preto, že by bola zlá.
Ale preto, že sme si ešte pred jej prijatím vytvorili zoznam dôvodov, prečo nie.
V piatok som prišiel po práci a konferencii s hlavou plnou myšlienok.
Namiesto toho, aby som pokračoval v práci doma pri PC, ponúkol som maminke, či nepôjdeme aspoň na hodinu na prechádzku.
Najskôr bolo ticho.
Potom prišlo:
„Nemám umytú hlavu.“
A vzápätí:
„Pôjdem, ale do polí, na lúku. Nie dedinou.“
Povedal som áno.
A išli sme.
A bola to nádherná hodina.
Nie preto, že sme kráčali po dokonalej ceste.
Práve naopak.
Cesta bola vyjazdená kolesami traktora.
Ale možno práve preto bola krásna.
Človek niekedy nepotrebuje vedieť, kam presne ide.
Potrebuje len vedieť, s kým kráča.
A tak sme kráčali.
Čistila sa hlava.
Dýchala príroda.
Rozprávali sme sa.
A z obyčajnej hodiny sa stal čas, ktorý zostal.
Možno je toto pozitívne myslenie.
Nie veľké frázy.
Nie umelé úsmevy.
Nie predstieranie, že všetko je dobré.
Ale schopnosť všimnúť si, že aj keď trávnik trpí suchom, rozkvitli ibišteky.
Že jahody a maliny predsa len dali to, čo mali.
Že ráno máme kam vstať.
Že možno nemáme dokonalý obed, ale máme čo položiť na stôl.
Že máme posteľ a vankúš, na ktorý večer položíme hlavu.
Že máme domov.
Že máme ľudí.
Že niekto čaká, kým sa vrátime.
Že niekto nám zavolá.
Že niekto sa na nás teší.
A že to, čo považujeme za samozrejmosť, môže byť pre iného človeka celoživotným snom.
My sa sťažujeme na prácu, do ktorej ráno musíme vstávať.
A niekde je človek, ktorý by vstal okamžite, keby mal kam ísť.
Sťažujeme sa na obed, ktorý sa nepodaril.
A niekde je človek, ktorý dnes nevie, čo dá svojim deťom na stôl.
Máme plné skrine.
A niekde dieťa nemá čo na seba a možno práve preto nejde do školy či škôlky.
Frfleme na posteľ.
A niekto nemá kde skloniť hlavu.
Máme pocit, že máme stále málo.
A niekto by bol vďačný aj za zlomok toho, čo považujeme za samozrejmosť.
Sťažujeme sa na manžela, že nie je dokonalý.
A pritom sú ženy, ktoré žijú vedľa tyrana.
Alebo ženy, ktoré by dali čokoľvek za to, aby vedľa nich ešte niekto bol.
Deti sa nudia.
Lezú nám na nervy.
Sme unavení z ich otázok, kriku a energie.
A sú rodičia, ktorí každý deň zápasia o zdravie svojho dieťaťa.
Rodičia, ktorí by si možno želali počuť ten obyčajný detský krik.
A sú aj tí, ktorým dieťa nikdy neprišlo do života.
Niekedy sme na svojich rodičov príliš kritickí.
Nechceme prijať ich limity.
Nerozumieme ich predstavám o živote.
Sme presvedčení, že by mali byť iní.
A potom jedného dňa nie sú.
A zrazu nám nechýba len ich hlas.
Chýba nám kus nášho vlastného príbehu.
Chýba nám vôňa ich kuchyne.
Možno vôňa plnenej papriky.
Možno ich spôsob, akým sa pýtali, či sme už jedli.
Možno ich obyčajné „daj na seba pozor“.
A človek si vtedy uvedomí, že niektoré veci sme mali možnosť oceniť až vtedy, keď sa stali spomienkou.
Preto si myslím, že pozitívne myslenie nie je o tom, že prestaneme vidieť tŕne.
Je o tom, že medzi tŕňmi nezabudneme hľadať ruže.
Veď nič nie je iba čierne.
A nič nie je iba biele.
Aj v ťažkom dni môže byť jeden krásny okamih.
Aj v bolesti môže byť človek, ktorý zostane.
Aj v únave môže byť objatie.
Aj v obyčajnej ceste môže byť krásny rozhovor.
Aj v daždi môže byť vôňa zeme.
Aj v horúcom dni môže prísť večerný vánok.
Aj v starobe môže byť nový zážitok.
Aj po sedemdesiatke môže vzniknúť nová fotografia, nový príbeh, nový deň, na ktorý budeme raz spomínať.
A niekedy stačí iba trochu pootvoriť dvere.
Nie dokorán.
Len trochu.
A povedať životu:
„Dobre. Skúsme.“
Možno pôjdeme na jarmok.
Možno na koncert.
Možno na wellness.
Možno len na lúku za dedinou.
Možno prejdeme cestou vyjazdenou traktorom.
A možno sa nestane nič veľkolepé.
Ale možno práve tam vznikne spomienka, ktorú si raz budeme veľmi chcieť vrátiť.
Pretože čas je zvláštny.
Vždy si myslíme, že ho bude dosť.
Na budúci týždeň.
Na budúci mesiac.
Na budúci rok.
„Nabudúce pôjdeme.“
„Nabudúce sa porozprávame.“
„Nabudúce ju navštívim.“
„Nabudúce si na seba nájdeme čas.“
Lenže nevieme dňa ani hodiny.
A preto možno nie je dobré zatvárať dvere niečomu peknému ešte predtým, než sme zistili, čo za nimi je.
Neodmietajme všetko automaticky.
Nehľadajme okamžite dôvody, prečo nie.
Skúsme niekedy nájsť aspoň jeden dôvod, prečo áno.
Nie kvôli tomu, aby sme žili v ilúzii.
Ale kvôli tomu, aby sme žili naplno.
Pretože niekde na svete sú ľudia, ktorí čakajú na pozvanie.
Na stretnutie.
Na telefonát.
Na návštevu.
Na niekoho, kto povie:
„Poď, pôjdeme spolu.“
A možno čakajú celý život.
A možno to pozvanie nikdy nepríde.
My tú možnosť ešte máme.
Máme možnosť zavolať.
Máme možnosť prísť.
Máme možnosť ponúknuť.
Máme možnosť povedať áno.
Máme možnosť byť spolu.
A možno práve toto je jeden z najväčších darov pozitívneho myslenia:
nepresviedčať sa, že život je vždy krásny, ale naučiť sa vidieť krásu aj vtedy, keď život krásny práve nie je.
A tak si dnes skúsme všimnúť jednu maličkosť, za ktorú môžeme byť vďační.
Jedného človeka, ktorého nechceme brať ako samozrejmosť.
Jednu možnosť, ktorú by sme inokedy odmietli.
Jedno pozvanie, ktoré môžeme prijať.
Jednu prechádzku.
Jeden rozhovor.
Jeden úsmev.
Jednu obyčajnú chvíľu.
Lebo možno práve ona bude raz patriť medzi tie najvzácnejšie.
A možno zistíme, že šťastie k nám neprestalo prichádzať.
Len sme mu príliš často zatvárali dvere.
Tak ich dnes skúsme aspoň trochu pootvoriť.
A povedať:
„Život, poď. Ešte chvíľu kráčajme spolu.“
Amen.
„Možno nemáme moc zmeniť celý svet, ale každý deň máme možnosť zmeniť spôsob, akým sa naň pozeráme. A niekedy práve vtedy zistíme, koľko krásy sme mali celý čas nablízku.“
Viliam a tím Tenenet