Pamäť tela, pamäť lásky

„Aj keď si dieťa nepamätá slová, jeho telo si pamätá, kto ho držal s láskou.“

Sú veci, ktoré si nepamätáme vedome.A predsa nás formujú.

Dotyk.Vôňa.Ticho, v ktorom niekto bol… alebo nebol.

Dieťa si nebude pamätať nemocničnú izbu.Nebude vedieť pomenovať odlúčenie.Ani ten moment, keď sa učilo prijímať svet cez fľašu, nie cez telo.

A predsa… niečo z toho v ňom zostane.

Nie ako spomienka.Ale ako stopa.

Pamäť tela je tichá.Nepýta sa. Nevysvetľuje.Len sa ozýva – niekedy v nepokoji, inokedy v potrebe blízkosti, ktorú nevieme pomenovať.

A práve preto je tak nesmierne dôležité, čo prichádza potom.

Kto príde potom.

Profimamka

Która zápasila s novorodeneckým abstinenčným syndrómom, kolikou, refluxom, HCV a iným, no....

Zostala.

Zostala aj vtedy, keď veci nešli podľa predstáv.Zostala aj vtedy, keď telo dieťaťa hovorilo „inak“.Zostala bez podmienok.

A to je jazyk, ktorému rozumie každé dieťa.

Nie dokonalosť.Ale prítomnosť.

Nie výkon.Ale bezpečie.

A potom priíde ďalšia žena.Tá, ktorá darovala postieľku a monitor dychu a stoličku.

Možno nikdy nebude súčasťou spomienok tohto dieťaťa.Možno ju nikdy nespozná.

A predsa… jej telo odpovedalo na potrebu cudzieho dieťaťa.

Bez nároku.Bez očakávania.

Len preto, že mohlo.

A niekde medzi tým všetkým sa začína písať niečo nové.

Nie príbeh straty.Ale príbeh dopĺňania.

Nie prázdno.Ale sieť.

Sieť ľudí, ktorí zachytia, keď niečo chýba.Ktorí doplnia, keď niečo nie je.Ktorí zostanú, keď by bolo jednoduchšie odísť.

Možno raz príde aj ďalšia mama , ktorá ponúkne to “skutočne najcennejšie" a iné od toho doteraz ponúkaného..

A možno bude stáť pred dieťaťom, ktoré si nesie niečo neviditeľné.

Ale nebude na to samo.

Lebo niekde hlboko v sebe bude mať uložené,že keď bolo najzraniteľnejšie…

niekto prišiel.

A potom ďalší.A potom ďalší.

A to mení všetko.

Nie okamžite.Nie zázračne.

Ale potichu.Vytrvalo.Skutočne.

Možno práve takto sa liečia staré príbehy.Nie tým, že ich vymažeme.

Ale tým, že do nich vpustíme viac lásky, než bolo bolesti.

A možno je toto odkaz aj pre nás všetkých.

Nemusíme byť dokonalí.Nemusíme vedieť všetko napraviť.

Stačí, že zostaneme.Že sa priblížime.Že dáme kúsok seba tam, kde ho práve treba.

Pretože niekedy práve to rozhodne,akú pamäť si život ponesie ďalej.

„Nie všetko, čo dieťa stratí, je navždy stratené. Niečo sa môže vrátiť – v inej podobe, v inom človeku, v inom čase.“

Viliam a tím Tenenet