Smutno-krásne spomínanie

Smutno-krásne spomínanie

Spomienky nevracajú ľudí späť, ale vracajú lásku, ktorú sme s nimi žili.

Sú dni, ktoré nás pozývajú zastaviť sa.Nie preto, aby sme niečo dobehli, ale aby sme sa vrátili.

Deň spomienok je jedným z nich.

Je to deň, keď môžeme vysloviť mená tých,ktorí už medzi nami fyzicky nie sú,a predsa z nášho života nikdy neodišli.

Je to deň, keď sa smútok nemusí skrývať.Keď môže mať svoje miesto pri stole,vo vete, v pohľade, v tichu medzi dvoma ľuďmi.

A zvláštne je, že práve vtedy,keď ho pustíme medzi seba,prestáva byť taký ťažký.

Možno preto, že smútok nechce byť sám.

Spomínanie má mnoho podôb.

Niekedy bolí.Keď sa dotýka rán, ktoré ešte nie sú zahojené.Keď v ňom ožívajú krivdy, strach,alebo ticho, ktoré sme kedysi museli prežiť.

Sú spomienky, ktoré by sme najradšej vymazali.Zabudli.Resetovali.

Ale aj tie majú svoje miesto.Nie preto, aby nás trápili,ale aby sme ich raz mohli pochopiť, pomenovaťa nechať ich odísť bez moci nad nami.

A potom sú tie druhé.

Tie, ktoré hrejú.

Ukryté vo vôni jedla,v starej fotografii,v piesni, ktorá sa zrazu ozvepresne vtedy, keď ju potrebujeme.

Dnes, keď som sadil fazuľku do hriadky,prišla jedna taká spomienka.

Nevyžiadal som si ju.Prišla sama.

A s ňou vôňa starkynej polievky.Luskovej, s kôprom a zemiakmi.Jednoduchej. Skutočnej.

A v tej vôni bolo všetko.

Bezpečie.Detstvo.Láska, ktorá nič nepýtala.

Zrazu mi bolo smutno.A zároveň krásne.

Tak zvláštne, ako to vie len spomínanie.

Uvedomil som si, že tí, ktorí odišli,neodišli celkom.

Sú v našich gestách.V slovách, ktoré opakujeme bez toho, aby sme si to uvedomili.V rozhodnutiach, ktoré robíme – aj za nich.

Občas sa s nimi rozprávam.Ticho. V sebe.

Pýtam sa:„Ako by si to spravila ty?“„Čo by si mi teraz povedal?“

A odpoveď… niekedy príde.

Možno nie slovami.Ale pocitom.

Deň spomienok nemusí byť len o smútku.

Môže byť aj o radosti.O vďačnosti.O nádeji.

O tom, že sme ich mali.Že sme ich pustili.A že možno… raz…sa opäť stretneme.

A tak sa dnes pýtam aj vás:

Na koho spomínate?

A keď si spomeniete…bolí to len?Alebo sa vám niekde hlboko v srdcirozsvieti aj malý kúsok svetla?

Ak môžete – spomínajte.

A ak to bolí…neostaňte v tom sami.

Príďte.Sadnime si.A skúsme si zaspomínať spolu.

V bezpečí.V slobode.V ľudskosti.

Spomienky nás niekedy rozplačú. Ale práve v tých slzách sa učíme znova milovať.

Viliam a tím Tenenet