Stretnime sa skôr, než bude neskoro

Život sa nemeria počtom rokov, ale počtom chvíľ, ktoré sme si dovolili naozaj prežiť spolu.

Pozdravujem vás všetkých.

V krátkom čase ma zasiahli dve straty. Odišla moja kolegyňa Lucka. A krátko na to aj Zuzanka – klientka, ktorú som sprevádzal takmer desať rokov.

A ja stojím a pýtam sa.

Čo sa deje?Prečo sa to deje?A čo po mne raz zostane, keď tu nebudem?

Nie v majetku. Nie vo veciach.Ale v ľuďoch.

Uvedomujem si, že roky idem na 150 %. Pre klientov. Pre rodinu. Pre všetkých okolo. A hovorím si – veď to je správne, veď nič viac netreba.

Ale po dňoch, keď stojíte pri rakve mladých ľudí, zrazu viete, že treba.

Treba žiť inak.

Život je krátky. Plynie rýchlejšie, než si pripúšťame. A nie je taký dlhý, aby sme odkladali stretnutia, rozhovory, objatia na „raz“.

Preto vás prosím.

Stretávajme sa.

Nielen pri smutných chvíľach. Nielen pri odchodoch.Ale teraz.

Pozývajme sa. Organizujme stretnutia. Aj nepravidelné. Aj spontánne. Babské, chlapské, spoločné. Nečakajme na ideálny čas – ten nepríde.

Každý deň dostávame príležitosť.A často ju nevyužijeme.

Nechcem, aby sme sa stretávali len pri spomienkach na tých, ktorí už nemôžu prísť. Chcem, aby sme sa stretávali, kým ešte môžeme.

A nehovorím to len tým, ktorí sú na sklonku života.Vy to už viete.

Hovorím to nám.Nám štyridsiatnikom, päťdesiatnikom, šesťdesiatnikom.

Máme čas. Ale nie nekonečne.

Preto poďme do toho.

Už dnes.

Zavolajme niekomu. Napíšme. Zastavme sa. Buďme spolu. Lebo práve tieto chvíle sú to, čo po nás raz zostane.

Nie výkon. Nie čísla.Ale vzťahy.

A možno práve v nich sa skrýva ten hlbší zmysel, ktorý tak veľmi hľadáme.

Najväčším dedičstvom, ktoré po sebe zanecháme, sú chvíle, ktoré sme darovali druhým.

Viliam a tím Tenenet