Ticho, ktoré bolí viac než slová

Ticho, ktoré bolí viac než slová

„Najväčšie násilie nie je krik.Najväčšie násilie je ticho, v ktorom prestaneme byť počutí.“

Pri príležitosti World Elder Abuse Awareness Day-Svetový deň povedomia o násilí na senioroch -nehovoríme o cudzích ľuďoch.

Hovoríme o našich.

O tých, ktorí nás držali za ruku, keď sme sa učili chodiť.A dnes nemá kto podržať tú ich.

Násilie na senioroch nie je vždy krik.Nie je vždy modrina.Nie je vždy viditeľné.

Niekedy má podobu rozhodnutí, ktoré robíme „v ich mene“.

Presunúť.Zabaliť.Zariadiť.Uľahčiť.

„Bude to pre vás lepšie.“„Tam sa o vás postarajú.“

A medzi týmito vetami sa stráca človek.

Bolí, keď o nás rozhodujú bez nás.Bolí, keď sa z domova stane miesto, z ktorého sa odchádza bez rozlúčky.Bez susedov.Bez posledného pohľadu na to, čo bolo životom.

Bolí, keď sa kufre zatvoria rýchlejšie než spomienky.

Bolí, keď sa zrazu nezmestí ani soška,ani fotografia,ani dečka po mame,ktorá niesla viac tepla než celá izba.

Bolí, keď klinček na stene má väčšiu hodnotu než spomienky, ktoré by na ňom mohli visieť.

Bolí, keď nevieme, kde je náš pes.Keď nevieme, čo sa stalo s tým, čo sme milovali.

Bolí, keď telefón zvoní do prázdna.A tri deti nemajú čas.

Bolí, keď nám niekto povie, že už nemôžeme jesť to, čo máme radi.Že koláč je problém.Že radosť treba obmedziť.

Bolí, keď vnúčatá neprídu.Lebo „múka a cukor“.Lebo „aby sme ich nepokazili“.

Bolí, keď nás niekto umlčí.Nie preto, že by sme nemali čo povedať,ale preto, že to nechce počuť.

Bolí, keď sa z našich viet stane „demencia“.Z našich otázok „skleróza“.Z našich emócií „diagnóza“.

A za tým všetkým sme stále my.

Ľudia, ktorí pracovali.Ktorí vychovali deti.Ktorí prežili vojny, hlad, straty.Ktorí niesli viac, než bolo spravodlivé.

A keď sme si konečne dovolili trochu žiť…prišla staroba.

S telom, ktoré neposlúcha.S pamäťou, ktorá kolíše.S pomôckami, po ktorých sme nikdy netúžili.

Ale stále s túžbou.

Byť.Byť vypočutý.Byť braný vážne.

Nie byť odložený.

Nie byť zredukovaný na diagnózu.

Nie byť umlčaný v mene pokoja.

Násilie na senioroch často nezačína zlým úmyslom.Začína pohodlnosťou.Strachom.Nevedomosťou.Vyčerpaním.

Ale končí tichom.

A to ticho bolí najviac.

Preto tento deň nie je o obviňovaní.Je o zastavení.

O otázke:Počúvame ešte?

Počúvame, keď starý človek hovorí?Alebo už len čakáme, kým dohovorí?

Vidíme ešte človeka?Alebo už len jeho stav?

Lebo raz…raz budeme na druhej strane.

A možno si budeme priať jediné:

Aby niekto počul aj nás.

„Dôstojnosť človeka nekončí vekom.Končí až vtedy, keď ju prestaneme chrániť.“

Viliam a tím Tenenet