Ticho materstva, ktoré nebolo počuť

Ticho materstva, ktoré nebolo počuť

"Nie každé materstvo má kolísku. Niektoré má len srdce, ktoré si pamätá."

Týždeň pred Dňom matiek prichádza deň, ktorý sa neozýva hlasno. Nezvoní v kalendároch, nežiari vo výkladoch, neprináša kytičky ani pohľadnice.A predsa je tu - International Bereaved Mother's Day.Deň matiek, ktoré zostali samy so svojím príbehom.

Je to tichý deň.Taký, ktorý sa deje skôr za záclonami než na námestiach.

Kým jedni s láskou objímajú svoje mamy a deti prinášajú kresby plné slnka, sú medzi nami ženy, ktoré držia v náručí prázdno. Ženy, ktoré prišli o dieťa - skôr, než mohli vysloviť jeho meno. Alebo neskôr, keď už bolo súčasťou ich sveta.A sú aj také, ktoré čakali. Dlho. Opakovane. S nádejou, ktorá sa vždy znovu zdvihla… a znovu padla.

Nie každá strata má podobu spomienky, ktorú možno ukázať.Niektoré straty žijú len v tele.V tichu medzi nádychom a výdychom.V prázdnych miestach, kde mal byť smiech.

Prežiť vlastné dieťa je veta, ktorá sa ťažko vyslovuje.A ešte ťažšie sa žije.

A predsa sa žije.

Nie ako predtým. Nie ľahko. Nie priamo.Ale krok za krokom, niekedy len po milimetroch.S bolesťou, ktorá sa nevytráca, len mení tvar.S nádejou, ktorá sa občas stratí a občas vráti - nečakane, potichu.

Smútok z takejto straty nie je problém, ktorý treba vyriešiť.Je to krajina, ktorou treba prejsť.A nie každý ňou prejde rovnako.

Niekto hľadá pomoc. Niekto ju odmieta.Niekto rozpráva. Niekto mlčí.Niekto sa oprie o blízkych alebo o Boha. Niekto zostane sám - možno aj s barličkami, ktoré nie sú ideálne, ale sú jediné dostupné.

A nik z nás nemá právo súdiť.

Čo však môžeme, je byť o krok bližšie.Nie veľkými gestami. Nie radami.Ale prítomnosťou.

Neostať len pri súcite, ktorý sa rýchlo minie.Ale ponúknuť tiché pozvanie.Možnosť.Dvere, ktoré zostanú otvorené.

Lebo aj keď slzy vyschnú, bolesť nemusí zmiznúť.Len sa naučí skrývať.

A možno práve vtedy potrebuje niekoho, kto ju nevyháňa, ale unesie kúsok jej váhy.

Sú medzi nami ženy, ktoré nikdy neporodili - a predsa sú matkami.Nie telom, ale láskou, ktorá nemala kde zakotviť.Toľkokrát nosili život vo svojich predstavách, v nádeji, v modlitbách…že ich materstvo nemožno odmerať prítomnosťou dieťaťa.

Ich materstvo je tiché.Ale nie menšie.

A tak dnes, v deň, ktorý nemá veľa slov,myslime aj na ne.

Na ich príbehy, ktoré sa nezmestili do osláv.Na ich lásku, ktorá nemá fotografiu.Na ich bolesť, ktorá si nežiada pozornosť - len pochopenie.

Ak raz platí, že každá slza má svoj zmysel,tak nech sa tie dnešné vlejú do priestoru, kde budú prijaté bez otázok.A možno raz, niekde za hranicou nášho chápania,sa z nich stane pokoj.

Dovtedy….ostaňme blízko.Aspoň o kúsok viac.

"Nie všetko, čo bolí, vidno. Ale všetko, čo bolí, si zaslúži byť nesené spolu."

Viliam a tím Tenenet