VILOVINY

Vysoká škola života pod čipkou vrások

„Kto nepozná minulosť, je odsúdený ju opakovať. No ten, kto načúva svojim predkom, dostáva kompas, s ktorým sa nestratí v žiadnej budúcnosti.“

"Kde sú šedy, tam sú vedy" a tak som celé detstvo viac ako behanie s deťmi po lúke a huncúctiev sedel a počúval starých rodičov, návštevy, ktoré vítali a vyprevádzali, počúval klebety aj vážne veci, počúval životné príbehy – o vojne, o hlade, o chudobe, o zime, o tom, ako sa zarábalo na chlieb. O tom, že ani zrnko nazmar- nebolo heslo komunistickej ideológie, ale múdrosť starých ľudí. O tom, ako ani kvapka vody nemá ísť na zmar a aj po umývaní riadu sa dá s vodou popolievať kvetinový záhon a voda bez saponátu šla do pomyjí pre prasiatka. Videl som prirodzenú recykláciu. Starký odkladal – nie na protiveň starkej, ale ani na jej radosť – každý motúzik, každý drôtik, lebo všetko sa raz zíde. Neplytvalo sa, a to, čoho bolo veľa, sa rozdávalo, darovalo, ukladalo na zimu, lebo...

Počúval som vďaku na sklonku dňa za prežitý deň a prosbu ráno smerovanú k nebu za ten nastávajúci. Každý kúsok zeme bol využitý a rozplánovaný, aby sa urodilo. A to, čo starký hovoril – že zeme pribúdať nebude, a preto sa nemá predávať a nechávať zarastať burinou, a že mi bude stačiť len piaď zeme a uživí ma aj kúsok, ak budem gazdom – boli pravdy pravdúce.

Ďakujem starým rodičom za túto vysokú školu života a oplatilo sa sedieť na ich hodinách, lebo zasiali mnohé, z čoho môžem čerpať ďalej.

Spomienky sú neskutočne dôležité a ak sa odovzdávajú generačne, tak pamäť národa a nás nezanikne. Na čom máme stavať prítomnosť a budovať budúcnosť, ak nie na spomienkach a vštepených veciach? Robiť čiaru za tým, čo bolo, a tým, čo bude, nie je rozumné. Kontext historickej pamäte a poznanie konceptu a života predošlých generácií nám totiž veľa napovie. Lebo vďaka tomu všetkému nemusíme ostať zaplavení pamäťou tela a traumy, aj tej generačnej – a ak aj ostaneme, vieme sa skôr zorientovať a vyhľadať pomoc, ako tápať a blúdiť krajinou neznáma a len utekať, len bojovať a vzdávať sa a vzdávať to.

Veru, veru... Nie je čas na striktné riešenia, že bábovka babičky je neprípustná, lebo obsahuje cukor, že mäsová polievka je prežitok a Nedeľa bez nej môže byť, že octom sa lesknú okná viac ako inými prípravkami atď... Nedeľa nie je o polievke, ale môže byť s ňou spojená ako s tradíciou, ako so spomienkou na babičkine rezance, narobené na celý mesiac v papierovej škatuli, ktorú doniesla spolu s fazuľkou, makom a inými skvostami, ktoré vypestovali ruky poznačené čipkou vrások a požehnávané boli zhora.

A ak už žijeme v dobe bez lepku, tak aj odmietnutie môže vyzerať bezbolestne, ak sa správne vysvetlí. Hovoriť bábovke STOP kvôli vystrelenému cukru a spúšťaču neželaného správania u dieťaťa nie je fér. Nepúšťať deti k starým rodičom, lebo new age výchova a smerovanie a filozofia mladej rodiny je už iná, nie je fér. Viac pólov, viac fokusov, viac informácií – a dieťa si raz v živote samé vyberie. Samozrejme, ak by malo ísť o patologické zasahovanie, narúšanie a ohrozovanie, je to iné.

Vôňa Diavi a modrej Indulony zostane u mňa naveky spätá s otvorením zrkadlovej skrinky nad umývadlom v kúpeľni starej mamy, rovnako ako vôňa Pitralonu a koženého púzdra na britvu v starkého šuplíku, naftalín v truhliciach na povale a vôňa údeniny v komore, plus bylinky nazbierané počas celého roka.

A toto všetko zamiešané spolu s láskou, vierou a nádejou do jedného celku môže byť vôňou detstva a neskôr aj života, za ktorý som svojím starým rodičom neskonale vďačný.

„Starí rodičia neodchádzajú úplne. Zanechávajú nám svoje ruky v našich gestách, svoje hodnoty v našich svedomiach a svoje jedinečné vône v najvzácnejších izbách našich spomienok.“

Viliama tím Tenenet