CHLIEB NIE JE SAMOZREJMOSŤ

„Kým pre jedného je suchý rožok odpadom, pre druhého môže byť dôkazom, že naňho svet ešte nezabudol.“

Každý deň beriem do rúk chlieb.

Niekoľko kúskov pečiva.

Ovocie.

Potraviny, ktoré už obchod nemôže alebo nechce ďalej predávať, hoci sú stále plne využiteľné.

A spolu s mojimi kolegami z komunitných centier ich vyzdvihujeme, rozvážame a dostávame tam, kde ešte môžu poslúžiť.

Možno to znie obyčajne.

Možno až príliš obyčajne.

Veď čo už môže byť zvláštne na tom, že niekto vezme chlieb a odnesie ho rodine?

Pre mňa sa však v tejto chvíli deje niečo oveľa väčšie.

Keď uchopím do rúk každý kúsok chleba, každé pečivo, ovocie, ktoré by inak možno skončilo v odpade, uvedomujem si jednu veľmi jednoduchú vec:

Mám sa dobre.

Mám doma čerstvý chlieb.

Mám ovocie zo záhrady.

Ak mám prebytok, mám zvieratká a mám ho čomu dať.

Suchý rožok môže skončiť ako strúhanka.

Ovocie, ktoré už nie je pre mňa, môže dostať zviera.

A možno práve toto je slovo, pri ktorom by sme sa dnes mali zastaviť.

Prebytok.

Pretože prebytok jedného človeka môže byť základnou potrebou druhého.

Večer, keď sa vrátim z práce, po rozvoze potravín, sa mi niekedy tisnú slzy do očí.

Nie zo smútku nad tým, čo som rozviezol.

Skôr z uvedomenia si toho, čo sa vlastne stalo.

Že som rodine možno priniesol niečo, čo si časť spoločnosti myslí, že už u nás neexistuje.

Jedlo.

A s ním možno na chvíľu aj pokoj.

Utíšenie hladu.

Pocit, že dnes bude čo položiť na stôl.

Pretože hlad je veľký pán.

A kto ho nezažil, možno ani nevie, akú moc má.

Škvŕkanie v bruchu nie je iba nepríjemný zvuk.

Je to nepohoda.

Napätie.

Niekedy bolesť.

A keď sa k telesnému hladu pridá strach, zdravotné znevýhodnenie, neistota, dlh, nezamestnanosť, starosť o deti, hanba a frustrácia z toho, že človek nedokáže zabezpečiť ani základné potreby svojej rodiny, vzniká stav, ktorý už nemožno nazvať obyčajným hladom.

Je to život v permanentnej nepohode.

A potom príde jeseň.

Vonku sa ochladí.

Vlhkosť preniká pod oblečenie.

Človek možno nemá dostatok jedla a zároveň nevie, čím vykúriť svoj dom.

A my sa pritom pozeráme na regály plné potravín.

Je v tom zvláštny paradox.

Hojnosť vedľa nedostatku.

Denne vidím deti, ktoré čakajú  pri bráne.

Tešia  sa na rožok.

A keď sa medzi potravinami objavila šiška alebo sladké pečivo, bol to pre nich sviatok.

Naozaj sviatok.

A vtedy si človek uvedomí, ako veľmi sme si niektoré veci prestali vážiť.

Pre nás je šiška možno niečo, čo si zajtra nekúpime, pretože sme sa rozhodli, že si dáme zdravšie raňajky.

Pre dieťa, ktoré sladké pečivo dostáva možno iba výnimočne, je to chvíľa radosti.

A ja si vtedy hovorím:

Naozaj sme presvedčení, že hlad už neexistuje?

Nie.

Existuje.

A stále je veľkým pánom.

Nedávno som počúval v rozhlase rozprávanie o muzikálovom hercovi.

Hovoril o tom, že niekedy musí vystúpiť zo svojho komfortu do diskomfortu.

Ak je lepší v speve a menej si verí v herectve, prijíma to ako výzvu.

Rozumiem tomu.

Umelec sa rozhodne vystúpiť z komfortu.

Skúsi niečo nové.

Trénuje.

Učí sa.

A možno ho to aj bolí.

Ale potom premýšľam o ľuďoch, ktorým rozvážame potraviny.

Oni nevystúpili zo svojho komfortu.

Mnohí z nich žiadny komfort možno nikdy nepoznali.

Niektorí žijú v diskomforte tak dlho, že sa pre nich stal normou.

A to je možno ešte bolestivejšie.

My niekedy hovoríme:

„Skús vyjsť zo svojej komfortnej zóny.“

Ale čo ak človek žiadnu komfortnú zónu nemá?

Čo ak jeho zónou je každodenné prežívanie?

Čo ak jeho výzvou nie je podať lepší výkon, ale zabezpečiť, aby jeho deti dnes večer jedli?

Čo ak jeho „výstup z komfortu“ nie je nová pracovná pozícia, ale cesta za pomocou, pri ktorej musí prekonať vlastnú hanbu a povedať:

„Nemám čo dať svojim deťom jesť.“

To už nie je motivačná výzva.

To je život.

A možno preto je veta:

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

oveľa hlbšia, než si niekedy pripúšťame.

Nie je to iba veta z modlitby.

Nie je to fráza.

Nie je to historický výrok, ktorý sme sa naučili naspamäť.

Je v nej prosba o základ.

O to, čo potrebujeme, aby sme mohli žiť.

A možno aj preto mám pri rozvoze potravín zvláštny pocit úcty.

Je v tom pre mňa niečo takmer posvätné.

Nie preto, že by som robil niečo veľkolepé.

Ale preto, že držím v rukách niečo, čo má pre jedného človeka úplne inú hodnotu než pre druhého.

A učí ma to pokore.

Možno si niekedy neuvedomujeme, ako hlboko sa hlad zapisuje do rodín.

Moji predkovia poznali hlad.

Poznali vojnu.

Poznali vysídlenie.

Poznali začínanie odznova.

A možno aj preto vo mne zostalo niečo, čo nedokážem úplne oddeliť od ich skúsenosti.

Zásoby.

Plná špajza.

Police plné zaváranín.

Múka, ktorá nesmie chýbať.

Súdok s kapustou.

Sterilizované mäso v pohároch.

Domáce paštéty pripravené na zimu.

Mraznička s mäsom a zeleninou.

Nasušené bylinky z Božej lekárne.

Údené klobásky visiace na drevenej doske.

Cibuľa a cesnak zviazané do vencov.

A mnoho ďalšieho.

Nie je to iba hospodárenie.

Je v tom pamäť.

Pamäť ľudí, ktorí vedeli, že hojnosť nemusí trvať večne.

Že príde zima.

Že môže prísť neúroda.

Že môže prísť vojna.

Že môže prísť čokoľvek.

A preto sa treba vedieť postarať.

Starký mi vždy hovoril:

„Nepredávaj zem. Tej nikdy nebude pribúdať. A keď budeš dobrým hospodárom, aj piaď zeme ťa uživí.“

Dnes mám svoju zem.

A teším sa, že môžem pokračovať v dedičstve našich otcov.

Ale zároveň viem, že to nie je súťaž.

Nemusíme mať päťdesiat árov.

Aj päť árov môže byť dosť.

Pretože zem nielen dáva.

Zem si aj žiada.

Čas.

Prácu.

Starostlivosť.

Pot.

Trpezlivosť.

A možno práve toto nás môže naučiť aj dnešný deň.

Potravina nevznikne v regáli.

Pred tým, ako sa dostane na náš stôl, je za ňou pôda, voda, semeno, zviera, človek, práca, energia, doprava, čas.

A potom ju niekedy jednoducho vyhodíme.

Pretože sme kúpili priveľa.

Pretože sme zabudli.

Pretože sme si nevšimli dátum.

Pretože nám nechutila.

Pretože máme možnosť kúpiť si ďalšiu.

A možno práve preto, že sme zabudli, čo všetko stojí za jedným kúskom chleba.

Dnes však nechcem nikoho karhať.

Nechcem vytvárať pocit viny.

Chcem skôr pozvať k uvedomeniu.

Pretože plytvanie potravinami nie je iba ekonomická otázka.

Nie je to iba otázka odpadu.

Je to aj otázka úcty.

Úcty k práci.

K pôde.

K tomu, čo máme.

A možno aj k človeku, ktorý to nemá.

Pre mňa však rozvoz potravín nikdy nekončí pri odovzdaní tašky.

Možno práve tam sa niečo začína.

Na začiatku niekedy iba podám potraviny cez plot.

Ak tam vôbec nejaký plot je.

A odídem.

Rešpektujem hranicu.

Pretože viem, že človek, ktorý je v núdzi, nemusí byť pripravený pustiť si cudzieho človeka do svojho života.

Najmä ak sa bojí.

A mnohí sa boja.

Bojí sa, že ak prizná, že nemá čo jesť, príde kontrola.

Že niekto začne hodnotiť jeho rodičovstvo.

Jeho domácnosť.

Jeho deti.

Jeho schopnosti.

Jeho zlyhania.

A tak radšej mlčí.

Hlad sa niekedy hanbí.

A to je strašné.

Preto sa snažím byť človekom, ktorý neprichádza ako kontrola.

Prichádzam s ponukou.

S podporou.

S rešpektom.

A ak vznikne dôvera, môžeme sa dostať ďalej.

K rozhovoru.

K základnému sociálnemu poradenstvu.

Neskôr možno k špecializovanej pomoci.

K ďalším službám.

K zdravotnej, psychologickej či inej podpore.

K riešeniu toho, čo je pod povrchom.

Pretože chlieb môže byť prvou pomocou.

Ale chlebom to nemusí skončiť.

A práve vtedy si uvedomujem, čo znamená byť súčasťou Tenenetu.

Nie som iba človek, ktorý niekam vezie potraviny.

Som niekto, kto môže byť pri zrode nového príbehu.

Príbehu, v ktorom sa človek prestane báť požiadať o pomoc.

Príbehu, v ktorom rodina zistí, že pomoc neznamená automaticky kontrolu.

Príbehu, v ktorom sa z jedného rožka môže postupne stať dôvera.

A z dôvery partnerstvo.

A z partnerstva cesta.

Možno pomalá.

Možno s návratmi.

Možno s pádmi.

Ale predsa cesta.

A toto je pre mňa obrovský dar.

Možno sa niekedy pýtame, načo sú komunitné centrá.

Načo je sociálna práca.

Načo sú ľudia, ktorí chodia do terénu.

Načo je včasná pomoc.

A ja by som dnes možno odpovedal úplne jednoducho:

Aby človek nemusel zostať sám v tom, čo už sám nedokáže uniesť.

Niekedy je začiatkom sociálnej práce formulár.

Niekedy rozhodnutie.

Niekedy rozhovor.

A niekedy...

rožok cez plot.

A keď večer idem domov, možno mám v hlave celý zoznam toho, čo ešte treba urobiť.

Ďalšie rodiny.

Ďalšie prípady.

Ďalšie služby.

Ďalšie problémy.

Ale niekedy sa zastavím.

A pomyslím si:

Dnes sa niekto najedol.

Dnes možno dieťa dostalo šišku a malo sviatok.

Dnes možno niekto nemusel ísť spať hladný.

Dnes možno jedna mama nemusela svojim deťom vysvetľovať, prečo opäť nebude večera.

Dnes možno jeden otec nemusel cítiť hanbu, že nedokázal zabezpečiť základ.

Dnes možno jedna rodina na chvíľu pocítila, že na ňu niekto myslí.

A možno práve toto je význam dnešného dňa.

Nie iba hovoriť o plytvaní.

Ale hovoriť o hodnote.

O hodnote jedla.

O hodnote práce.

O hodnote zeme.

O hodnote človeka.

O hodnote pomoci.

O hodnote toho, keď máme dosť a vieme sa rozdeliť.

Mať a nemať sú dve súradnice života.

A človek si nikdy nemôže byť úplne istý, na ktorej z nich bude zajtra.

Dnes môžeme mať plnú špajzu.

Zajtra môže byť všetko inak.

Dnes môžeme mať zdravie.

Zajtra nie.

Dnes môžeme mať prácu.

Zajtra možno nie.

Dnes môžeme mať strechu nad hlavou.

A niekto iný ju dnes nemá.

Preto nechcem na človeka, ktorý potrebuje pomoc, pozerať z pozície:

„Ja mám a ty nemáš.“

Skôr:

„Dnes mám ja. A môžem sa s tebou rozdeliť.“

Pretože možno zajtra budem potrebovať, aby sa niekto rozdelil so mnou.

Dnešný deň mi preto pripomína, že chlieb nie je samozrejmosť.

Ani jedlo.

Ani voda.

Ani teplo.

Ani plná špajza.

Ani zem, ktorá rodí.

Ani ruky, ktoré ešte vládzu pracovať.

A už vôbec nie človek, ktorý príde a povie:

„Potrebujem pomoc.“

Možno by sme sa mali naučiť nevyhadzovať nielen jedlo.

Možno by sme sa mali naučiť nevyhadzovať ani ľudí.

Neodpisovať ich príliš skoro.

Nehovoriť o nich ako o problémových.

Nehovoriť, že si za všetko môžu sami.

Pretože niekedy je medzi človekom a pádom veľmi tenká čiara.

A niekedy medzi pádom a návratom stačí jeden človek, ktorý príde bez odsúdenia a povie:

„Poďme sa pozrieť, čo sa s tým dá urobiť.“

A tak dnes, keď vezmem do rúk chlieb, beriem do rúk aj kúsok svojej vlastnej histórie.

Svojich starých rodičov.

Ich zem.

Ich zásoby.

Ich skúsenosť s nedostatkom.

Starkého slová.

Svoje detstvo.

Svoju špajzu.

Svoju záhradu.

Svoje zvieratá.

Svoju prácu.

Tenenet.

Rodiny, ktoré stretávam.

A všetkých tých ľudí, ktorí mi dovolili na chvíľu vstúpiť do ich života.

Nie som ten, kto ich zachraňuje.

Som ten, komu dovolili pomôcť.

A to je veľký rozdiel.

Je v tom pokora.

Je v tom rešpekt.

A je v tom obojstranný dar.

Ja im možno prinesiem chlieb.

Oni mne často vrátia niečo, čo sa kúpiť nedá.

Úctu k životu.

Pokoru.

Vďačnosť.

A pripomenutie, že to, čo dnes považujeme za samozrejmé, môže byť pre niekoho iného zázrakom.

Preto dnes nechcem iba povedať:

„Nehádžme jedlo do koša.“

Chcem povedať oveľa viac:

Vážme si chlieb.

Vážme si zem.

Vážme si prácu.

Vážme si hojnosť.

A keď jej máme viac, než potrebujeme, nezabudnime sa pozrieť okolo seba.

Možno niekto čaká pri bráne.

Možno niekto čaká za plotom.

Možno niekto čaká iba na to, či sa nájde človek, ktorý nepríde kontrolovať, ale pomôcť.

A možno ten prvý krok nebude veľký.

Možno bude mať iba tvar obyčajného rožka.

Ale aj malý kúsok chleba môže niekedy otvoriť veľké dvere.

Dvere k dôvere.

K rozhovoru.

K pomoci.

K partnerstvu.

K novému príbehu.

A preto si dnes dovolím povedať:

Chlieb nie je odpad.

Chlieb nie je samozrejmosť.

Chlieb je dar.

A ak ho dokážeme podať ďalej s úctou, možno spolu s ním odovzdávame ešte niečo oveľa vzácnejšie.

Správu, že človek na druhej strane plota nie je sám.

„Kto sa delí o chlieb, nemusí nasýtiť celý svet. Možno však nasýti jedného človeka – a práve pre toho jedného môže byť dnešný deň o niečo ľudskejší.“

Viliam a tím Tenenet