VILOVINY

DAR, KTORÝ SA NEDÁ KÚPIŤ

„Prvé, čo dieťa potrebuje, nie je veľa. Potrebuje byť blízko. Potrebuje cítiť teplo. Potrebuje vedieť, že niekto je pri ňom.“

Dojčenie je možno jedna z najobyčajnejších a zároveň najväčších vecí, ktoré ľudstvo pozná.

Každý rok si od 1. do 7. augusta pripomíname Svetový týždeň dojčenia. Hovoríme o materskom mlieku, o jeho význame pre zdravie dieťaťa, o imunite, výžive, vývine. Hovoríme o tom, čo všetko dokáže telo ženy vytvoriť pre svoje dieťa.

Ale možno hovoríme stále málo o tom najpodstatnejšom.

Dojčenie nie je iba jedlo.

Je to prvý dotyk.

Prvý rytmus.

Prvé počúvanie tlkotu srdca.

Prvé teplo ľudského tela.

Prvé upokojenie.

Prvé „som tu“.

A možno aj prvá skúsenosť dieťaťa s tým, že svet nemusí byť iba veľký, neznámy a hlučný, pretože existuje miesto, kde sa dá schúliť a byť v bezpečí.

Na svoju starkú si spomínam, keď rozprávala o časoch, v ktorých nebolo samozrejmosťou mať dostatok jedla. O chudobe, hlade, veľkých rodinách, o deťoch, ktoré prichádzali jedno za druhým a o ženách, ktoré napriek vlastnej biede dokázali dať svojim deťom to najcennejšie, čo mali.

Svoje telo. Svoj čas. Svoju blízkosť.

Ako dieťa som tým príbehom možno úplne nerozumel.

Neskôr, keď som sa vzdelával, pracoval s deťmi, rodinami a náhradnými rodičmi, začal som chápať, že dojčenie nie je iba otázkou toho, čo sa dostáva do detského žalúdka.

Je to oveľa väčšia filozofia.

Dieťa pri dojčení vníma vôňu svojej mamy, jej teplo, hlas, dych, dotyk, pohyb tela. Učí sa regulovať napätie, nachádzať pokoj a orientovať sa v bezpečí vzťahu. Zapája sa orofaciálna oblasť, sací reflex, prehĺtanie, koordinácia dýchania a ďalšie procesy dôležité pre vývin.

Ale ani to ešte nie je všetko.

Pretože medzi dieťaťom a človekom, ktorý ho drží, sa odohráva niečo, čo sa nedá zmerať laboratórnym prístrojom.

Vzniká vzťah.

A vzťah je jedna z najväčších životných výbav, akú môžeme dieťaťu odovzdať.

Nie každá mama však môže dojčiť.

A toto treba povedať nahlas.

Niekedy sa mlieko netvorí dostatočne. Niekedy sa tvorba mlieka zastaví. Niekedy príde choroba, komplikácia, liečba alebo okolnosť, ktorú žena jednoducho nemôže ovplyvniť. Niekedy dojčenie nie je možné napriek všetkej snahe.

A žena preto nie je horšou matkou.

Dôležité však je, aby sme vtedy nestratili to, čo sa zachovať dá.

Ak je to možné a bezpečné, odborná pomoc môže podporiť kontakt koža na kožu, prisatie, blízkosť, spoločný rytmus, držanie dieťaťa a ďalšie formy kontaktu aj vtedy, keď dieťa dostáva výživu iným spôsobom.

Pretože niekedy nejde iba o to, čím dieťa nakŕmime, ale ako ho pri tom držíme.

A práve tu sa začína ďalší rozmer tohto príbehu.

Náhradné rodičovstvo.

Poznal som príbehy profesionálnych náhradných rodičov, ktoré vo mne zostali veľmi hlboko. Žena dojčila svoje vlastné dieťa a potom dokázala prijať do svojho náručia aj dieťa, ktoré sa narodilo inej žene.

A ponúkla mu to, čo mohla.

Blízkosť.

Teplo.

Prsník.

Náruč.

Bez toho, aby tým niekomu niečo brala.

Alebo žena, ktorá sa na prijatie bábätka pripravovala a učila sa porozumieť jeho potrebám, jeho telu, jeho signálom a aj možnostiam laktácie.

Je v tom niečo takmer neuveriteľné.

Dieťa prišlo o časť svojho pôvodného sveta a niekto iný mu povedal: „Neboj sa. Teraz som tu ja.“

Možno práve toto je jeden z najväčších zázrakov náhradného rodičovstva.

Nie nahradiť matku.

Ale nechať dieťa zažiť, že napriek strate môže byť znovu milované, držané a sýtené blízkosťou.

A potom si človek uvedomí, aký zvláštny svet sme si vytvorili.

Svet, v ktorom máme viac možností ako kedykoľvek predtým, ale zároveň sa niekedy snažíme zjednodušiť aj to, čo sa zjednodušiť nedá.

Ponáhľame sa.

Prispôsobujeme sa práci.

Výkonu.

Času.

Pohodliu.

Obavám o telo.

Obavám, že budeme „otrokom dieťaťa“.

Hľadáme skratky.

A niekedy začneme dieťa presviedčať, že jeho prirodzené potreby musia ustúpiť nášmu životnému tempu.

Lenže dieťa nepozná naše termíny.

Nepozná pracovný kalendár.

Nepozná spoločenské očakávania.

Pozná iba hlad.

Smäd.

Chlad.

Teplo.

Dotyk.

Hlas.

A predovšetkým potrebu bezpečia.

Preto by sme mali byť opatrní, aby sme z dojčenia neurobili ani povinnosť, ani súťaž, ani morálny súd nad ženami.

Dojčenie nie je skúška materstva.

Ale ak je možné, zaslúži si ochranu.

Zaslúži si podporu.

A zaslúži si čas.

Myslím aj na ženy, s ktorými som sa stretával na úplnom okraji spoločnosti. Na ženy bez domova, ženy so závislosťami, ženy, ktoré žili v podmienkach, v ktorých im systém niekedy skôr zobral nádej, než ju dokázal vrátiť.

Mnohé z nich už vopred predpokladajú:

„Aj tak mi moje dieťa vezmú a som tu len na chvíľu. Systém mi ho vezme úplne.“

A práve vtedy má význam hovoriť aj o dojčení.

Nie ako o povinnosti.

Nie ako o výčitke.

Ale ako o možnosti.

O vzťahu, ktorý môže byť chvíľu ich.

O niečom, čo im nikto nemusí vziať len preto, že ich život nie je dokonalý.

A preto prosím aj nás, ktorí pracujeme s týmito ženami:

Nesúďme ich.

Podporujme ich.

Pomáhajme im.

A ak je dojčenie možné a bezpečné, pomôžme im pri ňom zotrvať.

A prosím aj zdravotníkov.

Ak to okolnosti dovoľujú, neponáhľajme sa s oddeľovaním matky a dieťaťa.

Niekedy môže byť pár minút viac než pár minút.

Môže to byť prvý dotyk.

Prvé prisatie.

Prvé upokojenie.

Prvý pohľad.

Prvá skúsenosť dieťaťa, že svet má aj bezpečnú podobu.

Samozrejme, existujú situácie, keď je oddelenie nevyhnutné a keď zdravie matky alebo dieťaťa musí dostať prednosť. O tom niet pochýb.

Ale tam, kde je možné zostať spolu, zostaňme spolu.

Pretože niekedy chránime zdravie tým, že liečime telo.

A inokedy tým, že nedovolíme prerušiť vzťah skôr, ako je to potrebné.

Dojčenie nás učí ešte jednu veľkú vec.

Že najväčšie dary často nemajú cenovku.

Nedajú sa objednať.

Nedajú sa kúpiť.

Nedajú sa vyrobiť v továrni.

Vznikajú z človeka pre človeka.

A možno práve preto si ich dnes tak málo vážime.

Dieťa si z dojčenia nebude v dospelosti pamätať konkrétny deň, hodinu ani počet minút.

Ale jeho telo a jeho nervový systém si nesú skúsenosť, že niekto reagoval na jeho potreby.

Že niekto bol blízko.

Že hlad mal odpoveď.

Plač mal odpoveď.

Strach mal náruč.

A samota mala človeka.

To je možno tá najväčšia životná výbava.

Nie dokonalé detstvo.

Nie dokonalí rodičia.

Nie dokonalé podmienky.

Ale opakovaná skúsenosť:

„Keď potrebujem, niekto príde.“

A možno práve z tejto skúsenosti neskôr vyrastá človek, ktorý dokáže veriť.

Dokáže sa pripútať.

Dokáže milovať.

Dokáže vyhľadať pomoc.

Dokáže byť oporou druhému.

Pretože kedysi niekto bol oporou jemu.

Dojčenie teda nie je iba o mlieku.

Je o tele.

O vývine.

O imunite.

O výžive.

Ale predovšetkým o vzťahu, ktorý sa začína ešte skôr, než dieťa rozumie jedinému slovu.

A keď sa to podarí, je to naozaj jeden z veľkých zázrakov života.

Nie preto, že každá matka musí dojčiť.

Ale preto, že ak môže, jej telo dokáže pre svoje dieťa vytvoriť niečo, čo v sebe nesie naraz potravu, ochranu, teplo, dotyk aj blízkosť.

Dar darov.

A možno by sme mali urobiť všetko pre to, aby sme ho ženám nebrali.

Nie nátlakom.

Nie pocitom viny.

Ale pomocou, rešpektom, trpezlivosťou a pochopením.

Pretože dieťa nepotrebuje dokonalú matku.

Potrebuje matku, ktorá môže byť pri ňom.

A keď to možné nie je, potrebuje človeka, ktorý ho vezme do náručia a povie mu tým najstarším jazykom ľudstva:

„Som tu. Neostávaš sám.“

„To najcennejšie, čo môžeme dieťaťu dať, nie je to, čo vložíme do jeho rúk, ale to, čo mu vložíme do srdca: istotu, že na svete existuje človek, ktorý ho drží, sýti a neopúšťa.“

Viliam a tím Tenenet