INKLÚZIA NEZAČÍNA PRI DVERÁCH. ZAČÍNA V SRDCI.

INKLÚZIA NEZAČÍNA PRI DVERÁCH. ZAČÍNA V SRDCI.

„Inklúzia nie je iba o tom, že niekoho pustíme dnu. Je aj o tom, či si všimneme, kto stále stojí vonku.“

Týždeň inklúzie je možno dobrým časom zastaviť sa pri slove, ktoré už poznáme takmer všetci.

Inklúzia.

Slovo, ktoré sa objavuje v projektoch, metodikách, strategických dokumentoch, výnosoch, štandardoch, školských programoch, komunitných plánoch i rôznych odborných materiáloch.

Aj ja som sa podieľal na projektoch, ktorých cieľom bolo vytvárať inkluzívne prostredie.

A niekedy som mal po ich skončení zvláštny pocit.

Projekt skončil.

Metodická príručka zostala.

Výstup bol odovzdaný.

Dokument bol schválený.

Štandard existoval.

A predsa som si kládol otázku:

Kde sa vlastne inklúzia začala?

Pretože ambíciou inklúzie predsa nemôže byť niekde skončiť.

Jej ambíciou by malo byť niekde začať.

Možno od začiatku.

Možno od nuly.

A možno od veľmi jednoduchého uvedomenia si, že nehovoríme o „postihnutých“, „čiernych“, „bezdomovcoch“, „bez rodičov“, „závislých“ či „chorých“.

Hovoríme o ľuďoch.

O ľuďoch, ktorí možno dostali inú štartovaciu čiaru.

O ľuďoch, ktorí majú iné možnosti.

O ľuďoch, ktorých cesta môže byť dlhšia, náročnejšia alebo úplne iná ako tá naša.

Ale stále je to cesta človeka.

A možno práve tu robíme jednu z najväčších chýb.

Keď hovoríme o inklúzii, veľmi často hovoríme o „nich“.

Ich problémy.

Ich potreby.

Ich bariéry.

Ich rodiny.

Ich deti.

Ich možnosti.

Ich začlenenie.

A potom niekde v pozadí zostávame my.

My, ktorí inklúziu vytvárame.

My, ktorí o nej rozhodujeme.

My, ktorí píšeme projekty.

My, ktorí nastavujeme služby.

My, ktorí vytvárame pravidlá.

Lenže kým existuje „my a oni“, skutočná inklúzia ešte nezačala.

Možno sa začne až vtedy, keď sa objaví obyčajné slovo:

MY.

Nie my bez nich.

Ale my spolu.

Pretože inklúzia nezačína pri bezbariérových dverách.

Začína v našom srdci.

Začína v našom prijatí.

Začína v našej schopnosti počúvať.

A začína aj v ochote priznať si, že človek, o ktorom plánujeme, môže byť zároveň tým najväčším odborníkom na svoj vlastný život.

Ak si myslíme, že inklúzia je vybavená schodolezom, rampou pred školou alebo kinom, bezbariérovým vstupom na úrad či výťahom, urobili sme málo.

A neurobili všetko.

Odstránili sme možno bariéru z betónu.

Ale čo bariéra v človeku?

Čo predsudok?

Čo strach?

Čo pohľad, ktorý povie:

„Toto dieťa k nám nepatrí.“

Čo veta:

„Pre neho bude lepšie individuálne vzdelávanie.“

Čo myšlienka:

„Oni sú takí.“

Čo rozhodnutie urobené o nich bez nich?

Inklúzia totiž nie je iba odstraňovanie bariér viditeľných a hmotných.

Je to predovšetkým odstraňovanie tých, ktoré nosíme v sebe.

A preto inklúzia začína počúvaním.

Ľudí s inými príležitosťami.

Ich rodín.

Ich rodičov.

Ich detí.

Začína pozvaním migranta k spoločnému stolu.

Najprv na jeho obed.

Potom možno na náš.

Začína spoločnou polievkou s človekom bez domova.

Spoločným podujatím.

Spoločným zážitkom.

Spoločným smiechom.

Nie preto, aby sme ho „začlenili“.

Ale preto, že už je súčasťou nášho spoločného  sveta.

Začína aj tým, že na plánovacie stretnutie komunitného plánovania pozveme platformu rodín a nepovažujeme ju za hosťa, ale za experta na život, čo  plánujeme.

Pretože ak sa vytvára plán o nás bez nás, môže sa stať, že realita ten plán nedokáže uchopiť.

Plán bude možno krásny.

Odborný.

Správne formulovaný.

Možno aj schválený.

Ale nepoužiteľný v živote.

A potom sa čudujeme, prečo systém nefunguje.

Možno preto, že sme zabudli pozvať tých, pre ktorých sme ho vytvárali.

A inklúzia sa podľa mňa nezačína ani v škole.

Ani v materskej škole.

Začína oveľa skôr.

Možno už pred narodením.

Možno v okamihu, keď sa rodič dozvie informáciu, ktorá zmení jeho predstavu o budúcnosti.

Vtedy prichádzajú prvé kvapky potu.

Strach.

Neistota.

Otázky.

A možno v tej chvíli nestačí, aby vedľa mamy stál iba manžel.

Nestačí ani veta:

„Uvidíme, ako to bude.“

Potrebujeme človeka, ktorý si sadne.

Vypočuje.

Nebude sa ponáhľať.

Pomôže uniesť informáciu.

A možno zostane aj ďalej.

Presunie sa s rodinou z nemocnice domov.

Do jej prostredia.

Do jej skutočného života.

A bude tam pri prvom otvorení očí.

Pri prvom zaostrení na maminu tvár.

Pri prvom počutom, ale aj nepočutom slove.

Pri prvom pohybe.

Pri prvom zášklbe svalu ako odpovedi na stimuláciu a pohladenie.

Možno to nikdy nebude chôdza, akú poznáme.

Ale bude to pohyb.

A aj pohyb môže byť obrovskou odpoveďou.

Môže byť začiatkom komunikácie.

Začiatkom prepájania.

Začiatkom učenia sa.

A možno bude dieťa s poruchou autistického spektra.

Možno s narušenou komunikačnou schopnosťou.

A možno nebude komunikovať spôsobom, ktorý sme očakávali.

Ale potom sa musíme naučiť komunikovať my.

Možno pomocou slov.

Možno pomocou obrázkov.

Možno pomocou komunikačných kartičiek.

Možno gestom.

Pohľadom.

Dotykom.

A niekedy iba tým, že sa naučíme čítať človeka, ktorý nám nevie povedať to, čo by nám povedal iný.

A práve tu sa pre mňa začína skutočná inklúzia.

Nie v snahe vytvoriť dokonalý svet.

Ale svet, v ktorom nám spolu bude dobre.

Materská škola, ktorá dieťa s inou príležitosťou nebude vnímať ako prekážku, ale ako výzvu.

Škola, ktorá rodiča neprivíta automaticky požiadavkou:

„Dajte dieťa na individuálne vzdelávanie.“

Ale povie:

„Skúsme to spolu.“

A zavolá pomoc.

Včasnú intervenciu.

Školské poradenské zariadenie.

Odborníkov.

Rodinu.

A vytvorí súkolie, v ktorom jeden článok odovzdáva dieťa ďalšiemu.

Nie ako klienta.

Nie ako diagnózu.

Nie ako problém.

Ale ako človeka na jeho ceste životom.

A potom prichádzajú ďalšie súkolia.

Vzdelávanie.

Dospievanie.

Vzťahy.

Práca.

Zamestnanie.

Komunita.

A stále by to mala byť jedna cesta.

Nie cesta klienta.

Nie cesta pacienta.

Nie cesta „toho iného“.

Ale cesta človeka medzi ľuďmi.

Pretože inklúzia nie je o tom, že vytvoríme priestor, kam niekoho občas pozveme.

Inklúzia je o tom, že pochopíme, že ten priestor patrí nám všetkým.

Možno by sme preto mali prestať hovoriť:

„Ako ich začleníme?“

A začať sa pýtať:

„Čo môžeme urobiť, aby sme spolu patrili?“

To je obrovský rozdiel.

V prvom prípade stojíme na jednej strane a oni na druhej.

V druhom už stojíme vedľa seba.

A možno práve preto inklúzia nezačína v hlave.

Samozrejme, potrebuje vedomosti.

Potrebuje odborníkov.

Potrebuje zákony.

Potrebuje financie.

Potrebuje služby.

Potrebuje metodiky.

Potrebuje štandardy.

Ale ak sa to všetko nedostane zo systému do človeka, zostane to iba na papieri.

A papier nikoho neobjíme.

Papier nevypočuje vystrašenú mamu.

Papier nepozve človeka bez domova k stolu.

Papier sa nehrá s dieťaťom.

Papier nepočká.

Papier nepočúva.

Papier nedá človeku pocit:

„Patríš sem.“

Preto by som si želal, aby sme inklúziu nepísali iba do dokumentov.

Keby sme ju vedeli vpísať do svojho správania.

Do svojich rozhodnutí.

Do svojich služieb.

Do škôl.

Do nemocníc.

Do úradov.

Do komunít.

Do pracovísk.

Ale predovšetkým do svojich sŕdc.

Možno by mala byť vpísaná do kameňa ako desatoro.

A z toho kameňa by sme potom mali robiť odliatky do svojich sŕdc.

Pretože až keď srdce pustí ďalej aj rozum, môže sa z dobrej myšlienky stať dobrý skutok.

A tak možno na konci Týždňa inklúzie nemusíme mať ďalšiu príručku.

Ďalší projekt.

Ďalší štandard.

Ďalší výnos.

Možno by úplne stačilo, keby sme sa ráno pozreli okolo seba a všimli si človeka, ktorý stojí trochu bokom.

A namiesto otázky:

„Prečo sa nepridá?“

sa opýtali:

„Prečo som ho ešte nepozval?“

Lebo inklúzia nie je iba o tom, že niekoho pustíme dnu.

Je o tom, že otvoríme dvere, vyjdeme za ním von a privedieme ho medzi nás.

A možno raz prestaneme hovoriť oni a my.

Zostane iba jedno slovo.

My.

Spoločne.

Nie dokonalí.

Nie rovnakí.

Nie s rovnakou štartovacou čiarou.

Ale spolu.

A možno práve vtedy zistíme, že inklúzia nikdy nebola o tom, aby sme niekoho zmenili tak, aby sa zmestil do nášho sveta.

Bola o tom, aby sme spolu vytvorili svet, do ktorého sa zmestíme všetci.

A na to nepotrebujeme byť dokonalí.

Potrebujeme zostať ľuďmi.

Len zostať človekom...

„Skutočná inklúzia sa nezačína vtedy, keď otvoríme dvere niekomu, kto stojí vonku. Začína vtedy, keď pochopíme, že za tými dverami už dávno nestojíme my a oni, ale všetci sme súčasťou jedného spoločného sveta.“

Viliam a tím Tenenet