Keď sa život narodí skôr

Keď sa život narodí skôr

„Nie každé dieťa prichádza na svet so silným hlasom. Niekedy potrebuje najskôr, aby zaňho chvíľu dýchali iní.“

Moja stará mama mi kedysi rozprávala, ako sa v jej časoch starali o deti, ktoré sa narodili priskoro a boli veľmi slabé.

Neboli inkubátory, monitory, moderné prístroje ani celé tímy odborníkov. Keď sa narodilo malé, slabé dieťatko, natrhali vraj to najjemnejšie perie z husi či kačky, vložili ho do malej bedničky a položili ju k šporáku, aby bolo dieťa v teple.

A potom sa pri ňom sedelo.

Hovorilo sa naň. Dotýkali sa ho. Prikrývali ho. Kontrolovali, či dýcha.

Možno to nebola neonatológia, ako ju poznáme dnes. Ale jedno v tom bolo od začiatku – dieťa nebolo samo.

Dnes máme inkubátory, moderné technológie, prístroje, odborné tímy, konzíliá, neonatologické jednotky intenzívnej starostlivosti, sestry, lekárov, psychológov, fyzioterapeutov a ďalších odborníkov.

A vďaka nim dnes dokážeme dať šancu aj deťom, ktoré by kedysi možno nemali takmer žiadnu.

Za to patrí obrovská vďaka.

Vďaka sestrám a všetkým odborníkom na neonatológii. Vďaka tým, ktorí pri najmenších deťoch zostávajú vtedy, keď ich život visí na veľmi tenkej niti. Vďaka tým, ktorí sledujú každý dych, každý tep, každý gram, každý malý posun.

Vďaka Bohu za medicínu.Vďaka Bohu za ľudí, ktorí ju dokážu robiť odborne, ale zároveň ľudsky.

A osobitná vďaka patrí aj Olge Matuškovej, ktorá nás vedie, sprevádza a pomáha nám rozumieť tomu, čo dieťa potrebuje nielen dnes, ale aj zajtra.

Pretože práve tu sa začína cesta k službe včasnej intervencie.

Dieťa, ktoré sa narodí predčasne, nemusí mať pred sebou jednoduchú cestu. Rovnako ako dieťa s nerovnomerným vývinom, nejasnou prognózou či zdravotnými komplikáciami. Potrebuje nielen prežiť. Potrebuje dostať cieľ, cestu a sprevádzanie.

Počas svojej práce v detskom domove som stretával deti, ktoré si svoj začiatok života neniesli ľahko. Deti s novorodeneckým abstinenčným syndrómom, FAS, po prenatálnom pôsobení alkoholu, s rôznymi infekciami a zdravotnými komplikáciami, s nesledovanou graviditou, s nedostatkom jedla, bez psychickej pohody matky, niekedy v prostredí násilia, týrania či nedôstojného zaobchádzania.

A predsa boli na svete.

A predsa bojovali.

A práve tam som si ešte viac uvedomoval, aké dôležité je, aby sa pomoc začala čo najskôr. Aby sa medicína, sociálna práca, psychológia, fyzioterapia, špeciálna pedagogika a ďalšie profesie nestretli až vtedy, keď už problém narastie, ale aby sa dokázali prepájať od samotného začiatku života dieťaťa.

To je sila transdisciplinárneho prístupu.

Nie každý problém vyrieši jeden odborník.

A nie každé dieťa potrebuje iba diagnózu.

Potrebuje človeka, ktorý sa naň pozrie a povie:

„Vidím ťa. Viem, že to nebude jednoduché. Ale pôjdeme spolu.“

Možno práve preto sa mi vracia spomienka na starú mamu a jej malé dieťa pri šporáku.

Dnes máme technológie, ktoré by si jej generácia nedokázala predstaviť. Máme prístroje, ktoré sledujú život v najmenších detailoch. Máme Apgar skóre, tabuľky, percentily, vyšetrenia, prognózy a množstvo odborných údajov.

A všetko to potrebujeme.

Ale dieťa nikdy nesmie zostať iba číslom v tabuľke.

Pretože Apgar skóre nie je celý človek.

Číslo nepovie, akú silu v sebe dieťa ešte objaví. Nepovie, čo raz dokáže. Nepovie, koho bude milovať, komu pomôže, čo vytvorí, koho objíme ani aký život si raz vybuduje.

Medicína môže zachrániť život.

Ale ľudská blízkosť mu môže pomôcť naučiť sa žiť.

A práve preto je taká dôležitá aj včasná intervencia.

Nie je iba pokračovaním zdravotnej starostlivosti.

Je mostom medzi tým, čo sa podarilo zachrániť, a tým, čo sa ešte môže rozvinúť.

Medzi nemocnicou a rodinou.Medzi diagnózou a človekom.Medzi obavou a nádejou.Medzi tým, čo dieťa zatiaľ nedokáže, a tým, čo raz možno dokáže.

Ďakujem preto všetkým neonatologickým sestrám, lekárom a odborníkom, ktorí stoja na začiatku týchto príbehov.

Ďakujem aj tým, ktorí prichádzajú neskôr a pokračujú v tejto ceste.

Lebo možno práve oni spolu vytvárajú jeden z najväčších zázrakov – že dieťa, ktoré dostalo na začiatku života veľmi málo, môže dostať neskôr veľmi veľa.

Moja stará mama hovorievala:

„Prežili len tí najsilnejší.“

Dnes však vidím, že medicína, odborníci, sestry, rodiny a včasná pomoc dokážu urobiť niečo ešte krajšie.

Dávajú šancu aj tým najzraniteľnejším.

A možno je ich sila ukrytá práve tam, kde ju ešte nikto nevidí.

Možno ju ukážu až raz.

O mnoho rokov neskôr.

Keď dospelý človek, ktorý kedysi vážil možno iba niekoľko stoviek gramov, niekoho objíme, niekomu pomôže alebo jednoducho povie:

„Som rád, že som tu.“

A vtedy pochopíme, že všetka tá starostlivosť mala zmysel.

Že každý dotyk mal zmysel.

Každá služba mala zmysel.

Každá noc pri inkubátore mala zmysel.

A že za každým zachráneným životom nie je iba medicínsky výkon.

Je tam človek.

„Zázrak nie je iba v tom, že dieťa prežije. Zázrakom je, keď mu dáme dostatok lásky, odbornosti a sprevádzania, aby raz mohlo naplno žiť.“

Viliam a tím Tenenet