KEĎ STRACH DRŽÍ KĽÚČ

KEĎ STRACH DRŽÍ KĽÚČ

„Odvaha nie je život bez strachu. Je to chvíľa, keď strachu dovolíme kráčať vedľa nás, ale nedovolíme mu rozhodovať za nás.“

Zažili ste niekedy strach?

Nie obyčajnú obavu z toho, čo bude zajtra.

Ale strach, ktorý vás zastaví.

Strach z človeka. Z niečoho, čo neviete pomenovať. Zo zlyhania. Z odmietnutia. Zo straty. Z toho, že nebudete dosť dobrí. Z toho, že sa zopakuje niečo, čo už raz veľmi bolelo.

A možno ste niekedy zažili aj strach, pri ktorom ste vôbec nerozumeli tomu, čo sa s vami deje.

Vaše telo však možno vedelo.

Srdce sa rozbúchalo, žalúdok sa stiahol, dych sa zmenil, spánok zmizol a celé telo sa pripravilo na útek, hoci nebolo pred čím konkrétnym utiecť.

Strach totiž nie je iba myšlienka.

Vie sa usadiť v tele.

Vie nám sťažiť dýchanie, jedenie, spánok, rozhodovanie, vzťahy aj obyčajné fungovanie.

A niekedy sa stane naším neviditeľným väzením.

Je ako okova.

Ako guľa na nohe.

Ako bahno, z ktorého sa pokúšame vyjsť, ale čím viac sa snažíme, tým viac nás sťahuje späť.

A strach má ešte jednu zvláštnu vlastnosť.

Vie sa prezliekať.

Niekedy vyzerá ako hnev.

Inokedy ako potreba mať všetko pod kontrolou.

Môže sa tváriť ako perfekcionizmus, prepracovanosť, ľahostajnosť, mlčanie, útek alebo neustála potreba dokazovať svoju hodnotu.

A niekedy vyzerá ako úplne obyčajný úsmev.

Pretože nie všetko, čo človeka bolí, je na ňom vidieť.

Možno si so sebou nesieme strachy, ktoré nevznikli iba v našom vlastnom príbehu.

Naše detstvo, vzťahy a skúsenosti nás formujú. A vieme tiež, že ťažké skúsenosti a dlhodobý stres v jednej generácii môžu rôznymi biologickými aj vzťahovými mechanizmami ovplyvňovať ďalšie generácie.

Nie je to jednoduché dedenie konkrétneho strachu.

Je to oveľa zložitejšie.

Niekedy však v sebe nesieme niečo, čomu sami úplne nerozumieme, a až neskôr začíname nachádzať súvislosti.

Aj ja poznám strach.

Strach z neúspechu. Z nedostatočného výkonu. Z toho, že nebudem dosť dobrý.

Dnes už viem lepšie rozumieť aj tomu, ako môže náročné detstvo ovplyvniť naše neskoršie prežívanie a ako si telo môže pamätať veci, ktoré sme už dávno považovali za uzavreté.

U mňa sa strach dokázal ozvať útekom.

Ale aj cez telo.

Cez trávenie.

Cez spánok.

Cez napätie.

Akoby sa vo mne spustil starý alarm, ktorý upozorňoval:

Pozor. Niečo nie je v poriadku.

Dnes už ho viem lepšie počuť.

A najmä pomenovať.

A to je veľká vec.

Pretože keď dokážeme povedať „toto je strach“, môžeme sa začať pýtať aj:

„Čo s ním môžem urobiť?“

Nemusím vždy utiecť.

Môžem sa zastaviť.

Nadýchnuť.

Hovoriť.

Vyrozprávať sa.

Pohnúť sa.

Ísť do záhrady a pracovať rukami.

Byť medzi ľuďmi.

Vyhľadať pomoc.

A postupne zisťovať, že strach síce prišiel, ale nemusí riadiť môj život.

Možno najkrajšie na človeku je však to, že aj keď ho strach pripraví o veľa, nemusí mu vziať sny.

A práve so snami sa niekedy oplatí začať.

Keď pracujem s ľuďmi, ktorí sú dlho v zajatí strachu, niekedy sa pýtame:

Čo by si urobil, keby si sa nebál?

Čo keby si mal čarovný prútik?

Čo keby si mal Arabelin prsteň?

Čo keby na chvíľu neexistovalo „nedá sa“?

Nie preto, že veríme na zázraky.

Ale preto, že chceme na chvíľu odsunúť strach z rozhodovacieho kresla.

Dovoliť človeku snívať.

Pretože možno práve sen je prvým miestom, kde sa začína rodiť odvaha.

Najprv si niečo dovolíme predstaviť.

Potom o tom hovoriť.

A potom možno urobíme prvý malý krok.

Niekedy je ten krok taký malý, že si ho okolie ani nevšimne.

Ale pre človeka, ktorý sa dlho bál, môže byť obrovský.

A práve tu potrebujeme druhých ľudí.

Niekoho, kto nás nebude tlačiť vetou:

„Neboj sa.“

Ale povie:

„Bojíš sa? Dobre. Tak poď, pôjdeme kúsok spolu.“

To je veľký rozdiel.

Pretože odvahu si niekedy človek nevie vytvoriť sám.

Niekedy mu ju na chvíľu požičia niekto druhý.

Povzbudením.

Podporou.

Pochvalou.

Ocenením.

Všimnutím si toho, čo sa podarilo.

Bezpečným vzťahom.

A práve bezpečná vzťahová väzba patrí medzi najdôležitejšie základy, z ktorých môže vyrastať naša odolnosť.

Dieťa, ktoré zažíva bezpečie, sa učí niečo nesmierne dôležité:

Svet môže byť náročný, ale nemusím v ňom zostať sám.

A túto skúsenosť potrebujeme aj v dospelosti.

Potrebujeme človeka, ktorému môžeme zavolať.

Niekoho, pred kým nemusíme byť stále silní.

Niekoho, komu môžeme povedať:

„Bojím sa.“

A nemusíme sa za to hanbiť.

Platí to aj pre mužov.

Možno práve tam máme ešte veľa práce.

Od mužov sa často očakáva, že budú oporou.

Že vyriešia.

Zaistia.

Vydržia.

Že neukážu slabosť.

Lenže aj muž môže byť prevalený strachom.

Aj on môže v noci premýšľať, čo bude ďalej.

Aj on môže mať strach zo zlyhania, straty, choroby, samoty či budúcnosti.

A veta „bojím sa“ nie je prejavom slabosti.

Môže byť prejavom veľkej odvahy.

Veľkým súperom strachu je totiž vzťah.

Blízkosť.

Láska.

Nie ako zázračný liek, ktorý vyrieši všetko, ale ako priestor, v ktorom človek nemusí niesť svoj strach úplne sám.

Preto potrebujeme krídla.

Niekedy ich predstavuje rodič.

Partner.

Priateľ.

Učiteľ.

Kolega.

Terapeut.

Psychológ.

Komunita.

A niekedy iba jedna veta, ktorú si človek zapamätá na celý život:

„Verím ti.“

Alebo:

„Skús to. Som tu.“

A práve preto by sme mali viac oceňovať malé víťazstvá.

Život je totiž zvláštna olympiáda.

Na tej skutočnej sú tri stupne víťazov.

Prvý, druhý a tretí.

Lenže životná olympiáda nemôže mať iba tri stupienky.

Pretože každý z nás má inú štartovaciu čiaru.

Iný príbeh.

Iný batoh.

Iné prekážky.

Iné tempo.

Niekto vybehne okamžite.

Iný potrebuje dlho stáť na mieste, kým sa vôbec odváži pohnúť.

A niekto potrebuje človeka, ktorý ho jednoducho postrčí a povie:

„Poď. Skús ešte jeden krok.“

Preto nemusí byť životným víťazstvom prvé miesto.

Niekedy je víťazstvom vôbec vyjsť zo štartovacej čiary.

Vstať.

Zavolať.

Povedať nie.

Požiadať o pomoc.

Vyjsť von.

Skúsiť niečo nové.

Po dlhom čase znovu niečomu veriť.

Alebo jednoducho povedať:

„Dnes to ešte nevzdám.“

Aj to je odvaha.

A možno práve preto by sme sa dnes nemuseli pýtať:

„Ako sa zbavím všetkého strachu?“

Možno je lepšia otázka:

„Ak by ma dnes strach nebrzdil, aký malý krok by som urobil?“

Nemusí byť veľký.

Stačí jeden.

Pretože odvaha nevzniká vždy veľkým rozhodnutím.

Často sa rodí v malých chvíľach.

V prvom telefonáte.

V prvom rozhovore.

V prvom otvorení dverí.

V prvom priznaní.

V prvom pokuse.

A niekedy práve tieto malé kroky časom vytvoria úplne novú cestu.

Strach však nezmizne navždy.

Možno sa jedného dňa znovu objaví.

Možno zaklope.

A možno ani nezaklope.

Vtedy je dôležité vedieť, že už sme raz našli spôsob, ako mu čeliť.

Vieme, čo nám pomohlo.

Vieme, komu zavolať.

Vieme, že môžeme hovoriť.

Že môžeme spomaliť.

Dýchať.

Hýbať sa.

Byť s ľuďmi.

Požiadať o pomoc.

A vieme, že návrat strachu neznamená návrat na začiatok.

Je to iba ďalšia chvíľa, v ktorej môžeme použiť to, čo sme sa už naučili.

Možno teda nemusíme túžiť po živote úplne bez strachu.

Taký život možno ani neexistuje.

Potrebujeme skôr život, v ktorom strach nie je tým, kto drží kľúč od všetkých dverí.

Pretože sny si zaslúžia svoje miesto.

Vzťahy si zaslúžia svoje miesto.

Odvaha si zaslúži svoje miesto.

A aj my.

So všetkým, čo si nesieme.

So svojou minulosťou.

So svojimi jazvami.

So svojím tempom.

So svojimi obavami.

Možno nikdy nebudeme úplne bez strachu.

Ale môžeme sa naučiť kráčať aj vtedy, keď ide vedľa nás.

A možno jedného dňa zistíme, že sme prešli oveľa ďalej, než sme si vtedy, keď sme sa báli, vôbec dokázali predstaviť.

Pretože odvaha nie je chvíľa, keď strach zmizne.

Odvaha je chvíľa, keď urobíme krok aj napriek tomu, že tam stále je.

„Strach môže kráčať vedľa nás. Nemusí však určovať smer, ktorým pôjdeme.“

Viliam a tím Tenenet