Keď telo konečne dostane povolenie spať

Keď telo konečne dostane povolenie spať

„Spánok nie je čas, ktorý strácame. Je to čas, v ktorom nás telo potichu opravuje.“

September sa často spája so začiatkom nového obdobia. Deti sa vracajú do škôl, dospelí do práce, kalendár sa znovu zapĺňa a život sa po letnom spomalení rozbieha naplno. Možno práve preto je dobré zastaviť sa pri niečom tak obyčajnom, a pritom tak vzácnom – pri spánku.

Hovorí sa: „Pán Boh dáva svojim miláčikom spánok.“ Neberiem túto vetu ako náboženské posolstvo, ktoré by malo niekoho presviedčať. Skôr ako krásne pripomenutie toho, že spánok je dar. Dar, ktorý nie každý dostáva samozrejme.

Poznám ľudí, ktorí si iba položia hlavu na vankúš a o chvíľu spia. Úprimne ich obdivujem.

A potom sú medzi nami tí druhí.

Ľahnú si. Zavrú oči. Prehadzujú sa. Počítajú ovečky. Sledujú dych. Skúšajú meditáciu, relaxáciu, hudbu, ticho, rôzne rituály. Prosia svoje telo, aby konečne vyplo.

Ale ono nevypne.

Pretože niekedy problém nie je v posteli.

Niekedy si človek ľahne unavený telom, ale jeho hlava stále pracuje. Niekedy telo síce leží, ale vnútro je stále v pohotovosti. A niekedy je človek taký vyčerpaný, že by už spať mal, ale práve vyčerpanie mu pokoj nedovolí.

Poznám to aj osobne.

Po rokoch práce, počas ktorých boli noci často spojené s bdením, pohotovosťou a zodpovednosťou, som sa naučil, že noc nemusí znamenať odpočinok. Každý šum mohol znamenať, že sa niečo deje. Každý zvuk dieťaťa mohol znamenať problém. Telo sa naučilo byť v strehu aj vtedy, keď malo spať.

A hoci nočné služby, nočné pohotovosti a tento spôsob života už dávno nemám, telo si niektoré veci pamätá.

Možno práve preto dnes vnímam pokojný a plnohodnotný spánok úplne inak.

Ako dar.

Nie ako samozrejmosť.

8 hodín spánku je norma!!!

Často hovoríme:„Mne stačí päť hodín.“„Ja som taký odmalička.“„U nás v rodine sa veľa nespí.“„Viac jednoducho nemôžem.“

Lenže telo nie je stroj, ktorý môžeme donekonečna nastavovať podľa toho, koľko času máme v kalendári.

Spánok nie je len prestávka medzi dvoma pracovnými dňami.

Je to čas, keď organizmus regeneruje, mozog spracúva informácie a človek získava späť schopnosť zvládať ďalší deň. Dlhodobý nedostatok spánku sa môže premietnuť do nálady, pozornosti, pamäti, imunity, metabolizmu aj celkového zdravia.

A možno ešte viac ovplyvňuje to, čo nevidíme okamžite.

Našu trpezlivosť.

Našu schopnosť počúvať.

Našu schopnosť byť pokojní.

Našu schopnosť byť láskaví.

Keď sme dlhodobo unavení, svet sa môže stať oveľa ťažším miestom. To, čo by sme inokedy zvládli s pokojom, nás podráždi. Slová, ktoré by sme nepovedali, zrazu vyslovíme. Človek, ktorého by sme objali, nám začne prekážať.

A tak sa niekedy pýtam, koľko konfliktov, podráždenosti, vyčerpania a bezmocnosti medzi ľuďmi nevzniká iba preto, že sme všetci príliš dlho unavení.

Spánok totiž neovplyvňuje iba naše telo.

Ovplyvňuje aj naše vzťahy.

Keď sme oddýchnutí, ľahšie sa napájame na seba aj na druhých. Ľahšie počúvame. Ľahšie odpúšťame. Ľahšie cítime blízkosť.

A preto si myslím, že starostlivosť o spánok nie je rozmaznávanie.

Je to starostlivosť o život.

Samozrejme, existujú spánkové rituály, ktoré môžu pomôcť. Pravidelný čas zaspávania, pokojnejšie večery, menej obrazoviek, primeraný pohyb, správne dýchanie, relaxácia, príjemná hudba, kniha, teplý nápoj, medovka, chvíľa ticha.

Niekedy pomôže aj obyčajné objatie.

Pocit bezpečia.

Teplo blízkeho človeka.

Vedomie, že dnes už nemusím nič riešiť.

Ale niekedy nepomôže nič z toho.

A práve vtedy by sme nemali človeku povedať:„Tak sa jednoducho uvoľni.“

Pre niekoho totiž nespavosť nie je otázkou disciplíny.

Môže byť prejavom dlhodobého stresu, psychického preťaženia, úzkosti, bolesti, zdravotného problému alebo mnohých ďalších príčin. A ak sa spánok dlhodobo nedarí nastaviť, nie je hanbou vyhľadať odbornú pomoc.

Ani vtedy, keď je potrebná liečba.

Niekedy totiž odmietanie akejkoľvek pomoci nie je sila.

Niekedy je silou povedať:

„Už som príliš unavený na to, aby som to zvládal sám.“

A potom začať hľadať cestu späť.

Možno cez odborníka.

Možno cez zmenu životného rytmu.

Možno cez terapiu.

Možno cez liečbu.

Možno cez obyčajné každodenné veci, ktoré sme počas rokov zabudli robiť.

Dopriať si jedlo, ktoré nás živí.

Dostatok tekutín.

Pohyb.

Čas bez výkonu.

Vzťahy, v ktorých nemusíme byť stále silní.

Komunitu.

Bezpečie.

A večer chvíľu, počas ktorej od nás svet nič nechce.

Možno sa potom raz dostaneme aj k tej medovke.

K teplému mlieku s medom.

Ku knihe, pri ktorej nám začnú padať viečka.

K hudbe, ktorá utíši deň.

K objatiu, ktoré povie viac ako tisíc slov.

A možno si jedného večera uvedomíme, že nemusíme ešte nič vyriešiť.

Že nemusíme byť produktívni.

Že nemusíme byť stále k dispozícii.

Že môžeme jednoducho zavrieť oči.

A dovoliť svojmu telu, aby konečne urobilo to, čo vie.

Odpočívať.

Pretože život nie je iba o tom, koľko toho stihneme počas dňa.

Je aj o tom, či máme večer kam položiť svoju únavu.

Spánok nám neuberá zo života.

Spánok nám život vracia.

A možno by sme sa preto v tomto mesiaci nemali pýtať iba:

„Koľko ešte dnes stihnem?“

Ale aj:

„Kedy dnes dovolím svojmu telu, aby si konečne oddýchlo?“

„Nie každý, kto spí, stráca čas. Niekedy práve v spánku získavame späť seba.“

Viliam a tím Tenenet