Päť žien - jedno svetlo

 Päť žien - jedno svetlo

Pandž džuvľa – jekh švetlos

E džuvľi nane ča džuvľi, oj hiňi zor, oj hiňi drom. Lakero jilo del zor avre dženen. Ode, kaj hin cma, ešte džuvľi anel švetlos u ode, kaj hin o kamiben, ode hiňi the e džuvľi.

Žena nie je len ženou. Je silou, je cestou, je srdcom, ktoré dáva silu iným. Tam, kde je tma, žena prináša svetlo. A tam, kde je láska, tam je aj žena.

Ehin dživesa, kana manuš avel pre oda, hoj ňič pes na ačhol ča avka. Hoj te pes o džene arakhen, hoj oda hin predal lende igen baro. U hoj varesave džene na aven andro amaro dživipen ča avka, aven, hoj te anen o švetlos.

Sú chvíle, keď si človek uvedomí, že niektoré veci sa nedejú náhodou. Že stretnutia majú svoj význam. A že niektorí ľudia neprichádzajú len tak – prichádzajú, aby niesli svetlo.

Päť žien

Pandž džuvľa.

E Monika

Duždová

E Kvĕtoslava Podhradská

E Eva Danišová

E Jana Pierova

E Ivana Berilová

Pandž pribehi.

Pandž droma.

Pandž jile.

U the avka hin len jekh jekhetaňiben.

Päť príbehov. Päť ciest. Päť sŕdc.

A predsa – jedno spoločné poslanie.

Už som písal o tvorivom písaní v rómskom jazyku. Už som písal o tábore na Sigorde. O deťoch, o ich slovách, o ich odvahe. Ale dnes cítim, že toto všetko sa nenieslo len v priestore tvorby. Nieslo sa to vo svetle žien.

Žien, ktoré nevnímam len ako odborníčky. Vnímam ich ako nositeľky pamäti. Ako tie, ktoré nielen žijú svoje príbehy, ale ich aj odovzdávajú ďalej – deťom, mladým ľuďom, ďalším generáciám.

Pretože pamäť je kľúčová. Bez nej nevieme, kým sme. A bez poznania vlastných koreňov nemôžeme rásť.

Tieto ženy stáli pri plánovaní, hodnotení, tvorbe, nastavovaní kvality. Pri každom kroku, ktorý smeroval k podpore rómskeho jazyka, kultúry a identity. K eliminácii diskriminácie. K budovaniu mostov medzi ľuďmi. K podpore tvorivosti, odvahy a vlastného hlasu detí.

Neboli samy. Tento príbeh nesú aj ďalší – Lenka Breková, Ľudka Smreková, Magda Kmeťková, Mariana Hadronová, Ľuboš Sopoliga, mesto Prešov, Ministerstvo školstva, NIVAM a ďalší...

Ale dnes sú v centre ony.

Pretože žena je opora.

Žena je krídlami, keď deti – a aj my muži – nevládzeme vstať.

Žena je majákom v tme.

A žena je zdrojom lásky, viery a nádeje.

V čase, keď spoločnosť čelí diskriminácii, radikalizácii a násiliu, sú tieto ženy tichou odpoveďou. Nie krikom. Nie bojom. Ale vytrvalou prítomnosťou dobra.

Dovolil som si malý symbolický krok. Každej z nich som venoval náramok v tvare srdca. Nie ako dar. Ale ako poďakovanie.

Každý bol iný.

Tak ako sú iné ony.

Jedinečné.

Silné.

Skutočné.

Bol to symbol ich „báro jilo“ -– veľkého srdca, ktoré dávajú do všetkého, čo robia. Do každého stretnutia. Do každej podpory. Do každej nádeje, ktorú pomáhajú niesť rómskemu národu.

Možno to bol len malý moment. Ale pre mňa mal hlboký význam.

Pretože tieto ženy si našli čas. Znova a znova. Možno už po miliónty raz. Aby podporili dobro. Lásku. Nádej.

A ja dnes viem jedno.

Raz o každej jednej z nich napíšem knihu.

Je to záväzok.

A splním ho.

Džuvľale, paľikerav tumenge. Vaše zor, vaše jile the vašoda, so den avrenge, na bisterel pes. Tumare droma hin svetlo pre aver džene. A o kamiben, so anen, ačhel pro furt.

Ženy, ďakujem vám. Vaša sila, vaše srdcia a to, čo dávate druhým, sa nezabúda. Vaše cesty sú svetlom pre iných. A láska, ktorú prinášate, zostáva navždy.

Viliam | TÍM TENENET

Romaňi čhib