UMENIE, KTORÉ SA NEDÁ VYSTAVIŤ

„Najväčšie umenie niekedy nevzniká na plátne ani v tónoch. Vzniká vtedy, keď človek zostane človekom pri inom človeku.“

Keď sa povie umenie v opatrovateľských domovoch, možno si predstavíme štetce, farby, keramiku, spev, hudbu, tanec, ručné práce alebo divadelné predstavenie.

A áno, aj toto všetko môže byť nádherným umením.

Môže prebudiť spomienku.

Môže rozžiariť oči.

Môže vrátiť človeku časť jeho príbehu.

Môže otvoriť dvere, ktoré už dlho zostávali zatvorené.

Môže spájať generácie.

Ale dnes by som sa chcel na Deň umenia v opatrovateľských domovoch pozrieť trochu inak.

Možno až provokatívne.

Pretože sa pýtam:

Aké umenie by seniorov potešilo najviac?

Maľovanie?

Hudba?

Tanec?

Divadlo?

Ručné práce?

Možno.

Ale možno je tu ešte jedno umenie.

Také, ktoré sa nedá kúpiť.

Nedá sa zavesiť na stenu.

Nedá sa vystaviť v galérii.

Nedá sa predať v dražbe.

A napriek tomu má hodnotu, ktorú nedokážeme vyčísliť.

Umenie byť človekom.

Je umením nenechať človeka opusteného.

Je umením počúvať.

Je umením neodložiť človeka len preto, že už nevládze kráčať naším tempom.

Je umením vnímať jeho tep.

Jeho tempo.

Jeho ticho.

Jeho strach.

Jeho hnev.

Jeho radosť.

Jeho sny.

Pretože áno.

Seniori stále snívajú.

Aj človek v osemdesiatke.

Aj v deväťdesiatke.

Aj človek, ktorý už potrebuje pomoc pri väčšine každodenných činností.

Aj človek, ktorý už možno zabúda.

Aj človek, ktorý už niekedy nevie pomenovať, čo vlastne chce.

A možno práve preto potrebujeme viac umenia, aby sme jeho túžbu zachytili.

Nie rozhodli za neho.

Ale napojili sa na neho.

Je umením počúvať človeka aj vtedy, keď už nehovorí.

A ešte väčším umením je počúvať to, čo nepovedal.

Pretože niekedy človek mlčí, lebo nevie ako.

Niekedy preto, že sa bojí.

Niekedy preto, že nechce byť na príťaž.

Niekedy preto, že si už zvykol, že jeho názor aj tak nikoho nezaujíma.

A niekedy preto, že celý život počúval iných a teraz už nevie, či má právo povedať:

„Ja to chcem inak.“

Má.

Má na to právo.

Aj keď je starý.

Aj keď je chorý.

Aj keď potrebuje opateru.

Aj keď býva v zariadení.

Aj keď už jeho rozhodnutie niekomu nedáva zmysel.

Je umením rešpektovať intimitu človeka.

Toto možno znie zvláštne v priestore, kde sa o človeka staráme.

Veď mu pomáhame.

Umývame ho.

Obliekame.

Podávame jedlo.

Pomáhame mu pri toalete.

Podávame lieky.

Sprevádzame ho.

Ale práve tam sa môže veľmi ľahko stratiť niečo nesmierne dôležité.

Jeho súkromie.

Jeho hanba.

Jeho dôstojnosť.

Jeho právo rozhodovať.

Jeho telo.

Jeho priestor.

Človek môže potrebovať pomoc a pritom stále zostať človekom, ktorý má právo na hranice.

Aj toto je umenie.

Možno jedno z najťažších.

Je umením vydržať, keď rozpráva z cesty.

Keď sa vracia do minulosti.

Keď rozpráva príbeh, ktorý sme počuli už desaťkrát.

Keď preskakuje medzi rokmi.

Keď si zamieňa mená.

Keď nám jeho rozprávanie pripadá nesúvislé.

Možno povieme:

„Veď on už nevie, čo hovorí.“

Ale čo ak práve v tej chvíli hovorí niečo, čo potrebujeme pochopiť?

Čo ak tá cesta, ktorá nám pripadá, že nikam nevedie, vedie niekam veľmi dôležitým?

Možno k jeho detstvu.

K jeho mame.

K manželke.

K synovi.

K vojne.

K práci.

K domu, ktorý už dávno nestojí.

K človeku, ktorého sme nikdy nepoznali.

K bolesti, ktorú si celý život niesol.

A možno keď vydržíme dosť dlho, zistíme, že jeho rozprávanie nie je blúdenie.

Je to cesta.

Len nevedie našou mapou.

Je umením byť pri človeku aj vtedy, keď sa hnevá.

Nie všetci seniori sú pokojní.

Nie všetci sú vďační.

Nie všetci sa usmievajú.

Nie všetci chcú spolupracovať.

Niektorí kričia.

Niektorí odmietajú.

Niektorí sú podráždení.

Niektorí sú nahnevaní na celý svet.

A my niekedy zabudneme, že možno nemajú dôvod byť milí.

Možno sú unavení.

Možno ich bolí telo.

Možno stratili svoj domov.

Možno stratili partnera.

Možno stratili svoje postavenie.

Možno stratili rozhodovanie o vlastnom živote.

Možno stratili niečo, čo my nikdy neuvidíme.

A potom od nich chceme, aby boli ešte aj príjemní.

Možno je našou úlohou vydržať.

Nie všetko.

Nie násilie.

Nie ubližovanie.

Ale človeka.

Jeho emóciu.

Jeho ťažký deň.

Jeho bezmocnosť.

A potom je tu jedno slovo, ktoré sa pri starobe veľmi často stráca.

Mandát.

Mandát rozhodovať o sebe.

Samozrejme, sú situácie, keď človek už rozhodovať nedokáže alebo potrebuje ochranu.

Ale kým môže hovoriť, rozhodovať a vyjadrovať svoje želania, mali by sme sa pýtať:

„Čo chcete vy?“

Nie:

„Čo bude pre vás najlepšie podľa nás?“

Nie vždy vieme.

A nie vždy je to, čo by sme si vybrali my, to, čo chce on.

Senior má právo povedať:

„Toto nechcem.“

„Toto mám rád.“

„Toto mi prekáža.“

„Chcem ešte ísť von.“

„Chcem vidieť svoju dcéru.“

„Chcem počúvať túto pesničku.“

„Chcem zostať chvíľu sám.“

„Chcem, aby ste si ku mne sadli.“

A niekedy možno:

„Chcem sa ešte raz vrátiť domov.“

Nemusíme vždy vedieť jeho želanie splniť.

Ale môžeme ho počuť.

A to je obrovský rozdiel.

Niekedy hovoríme o zariadení pre seniorov ako o domove.

Ale musíme byť opatrní.

Pre mnohých ľudí je to skutočne domov.

Pre iných je to miesto, kam nechceli ísť.

Miesto, ktoré si nevybrali.

Miesto, do ktorého ich život postupne priviedol.

A možno je najväčším prejavom rešpektu nepovedať:

„Veď sa tu máte dobre.“

Ale:

„Ako sa vám tu naozaj žije?“

A dovoliť im odpovedať.

Aj keď sa nám odpoveď nepáči.

Aj keď nás zabolí.

Aj keď je kritická.

Aj keď nám ukáže veci, ktoré sme nechceli vidieť.

Pretože domov nevzniká tým, že na dvere napíšeme slovo DOMOV.

Vzniká tým, že sa tam človek cíti vnímaný.

Keď obdivujeme Leonarda da Vinciho, obdivujeme človeka, ktorý dokázal vidieť svet inak.

Keď počúvame Beethovena, dotýkame sa hudby, ktorá prežila svojho autora.

Keď stojíme pred veľkým obrazom, vieme zostať ticho.

Keď počúvame nádhernú hudbu, dokážeme sa zastaviť.

Prečo?

Pretože cítime, že vzniklo niečo vzácne.

Niečo, čo presahuje obyčajnosť.

A ja sa pýtam:

Prečo nevieme rovnakou úctou vnímať aj umenie človeka?

Umenie byť trpezlivý.

Umenie počúvať.

Umenie zostať.

Umenie nezradiť.

Umenie rešpektovať.

Umenie dotknúť sa bez poníženia.

Umenie pomôcť bez toho, aby sme človeka pripravili o jeho dôstojnosť.

Umenie rozpoznať strach za hnevom.

Umenie zachytiť slzu, ktorú si človek rýchlo zotrie.

Umenie všimnúť si, že dnes je tichší ako včera.

Umenie vedieť, že jeho obľúbená pesnička nie je iba pesnička.

Je to možno posledné spojenie s mladosťou.

S prvou láskou.

S manželkou.

S tancom.

S letom, ktoré už nikdy nepríde rovnaké.

A možno práve toto je umenie, ktoré by sme mali v opatrovateľských domovoch oslavovať najviac.

Nie iba to, čo senior vytvorí.

Ale aj to, čo vytvoríme my okolo neho.

Atmosféru.

Vzťah.

Bezpečie.

Dôveru.

Úctu.

Možnosť rozhodovať.

Pocit, že ešte stále na niečom záleží.

Pretože staroba nie je koniec človeka.

Je to ďalšia kapitola.

A možno niekedy veľmi tenká.

Ale stále jeho.

A ešte jedno umenie.

Umenie splniť prianie.

Nie iba to posledné.

Prečo čakáme až na posledné prianie?

Prečo si človek musí najskôr uvedomiť, že zomiera, aby sme sa ho začali pýtať, čo by ešte chcel?

Čo ak by sme sa pýtali skôr?

Čo by ste ešte chceli zažiť?

Koho by ste ešte chceli vidieť?

Kam by ste ešte chceli ísť?

Čo by ste ešte chceli ochutnať?

Akú hudbu počuť?

Komu by ste chceli niečo povedať?

Čo ste nikdy neurobili a stále vás to mrzí?

Možno nie všetko dokážeme.

Ale možno oveľa viac, než si myslíme.

A niekedy je splnením priania iba to, že si sadneme vedľa človeka a počúvame.

Bez telefónu.

Bez hodiniek.

Bez pohľadu na dvere.

Bez pocitu, že máme ešte desať ďalších povinností.

Len byť.

A možno sa raz niekto opýta:

Koľko stojí takéto umenie?

Koľko stojí hodina počúvania?

Koľko stojí rešpekt?

Koľko stojí neha?

Koľko stojí dôstojnosť?

Koľko stojí čas?

Koľko stojí človek, ktorý zostane, keď ostatní odišli?

Na túto otázku nemám cenu.

Pretože toto umenie sa v dražbe nedraží.

Nemá cenovku.

Nemá katalógové číslo.

Nemá aukčnú sieň.

A napriek tomu má možno najvyššiu hodnotu zo všetkého, čo dokážeme vytvoriť.

A verte mi – mnohí z nás sa cenu tohto umenia dozvieme až oveľa neskôr.

A vtedy už môže byť neskoro.

Až keď nám odíde človek, ktorému sme mali ešte povedať, že ho máme radi.

Až keď už nebude komu položiť otázku:

„Čo si dnes želáte?“

Až keď už nebude komu sadnúť si k posteli.

Až keď už nebude komu povedať:

„Poďme si ešte raz vypočuť tú tvoju pesničku.“

Vtedy pochopíme, že najvzácnejšie veci života sme často dostávali úplne zadarmo.

Čas.

Pozornosť.

Dotyk.

Rozhovor.

Ticho.

Prítomnosť.

Človeka.

Dnes teda môžeme seniorom priniesť farby.

Môžeme im priniesť hudbu.

Môžeme maľovať, spievať, tancovať a tvoriť.

A robme to.

Pretože aj toto je krásne.

Ale prosím, nezabudnime na umenie, ktoré musí stáť pred každým obrazom, pred každou piesňou a pred každou tvorivou aktivitou.

Umenie neodložiť človeka.

Umenie počúvať ho.

Umenie vnímať jeho tempo.

Umenie rešpektovať jeho intimitu.

Umenie nezradiť jeho dôveru.

Umenie prijať jeho hnev bez toho, aby sme prestali vidieť človeka.

Umenie počuť aj nevypovedané.

Umenie nebrať mu právo snívať.

Umenie dať mu mandát hovoriť o svojom vlastnom živote.

Umenie byť pri ňom.

Tu a teraz.

Možno totiž najväčším umeleckým dielom, ktoré môžeme v živote vytvoriť, nebude obraz.

Nebude to socha.

Nebude to symfónia.

Možno to bude človek, ktorý vďaka nám ešte raz pocíti:

„Som dôležitý.“

A tak si dnes možno pripomeňme, že Leonardo da Vinci namaľoval Monu Lisu a Beethoven napísal hudbu, ktorá prežila stáročia.

Ale existuje ešte jedno umenie.

Umenie, ktoré nemá autora uvedeného v učebnici.

Umenie, ktoré sa nepíše do dejín.

Umenie, ktoré možno nikto neocení.

A predsa môže byť pre jedného človeka tým najdôležitejším dielom jeho života.

Byť človekom pri človeku.

To je umenie.

A možno to najvzácnejšie zo všetkých.

„Nie všetko vzácne sa dá vystaviť. Niektoré z najkrajších umeleckých diel vznikajú potichu – v pohľade, ktorý neodvrátime, v ruke, ktorú nepustíme, a v človeku, ktorému dáme pocit, že jeho život má stále hodnotu.“

Viliam a tím Tenenet